Demokrati

Ťažko rozoznať lásku od sladkých kvapák, keď má byť láska lekárstvom. Pani nemohla rozoznať. Ako aj? Kvapky by mohla podávať i ona, i Mikeska napríklad. A predsa, keď ich cedia oni, medicína neúčinkuje. Na Mikesku sa mračí a jej dlaň prichlopí svojou, akoby šepkal: „Neustávaj sa, práve mi Anička naliala.“

Manželka tŕpla a hľadala, ako premaľovať ukazovacie prsty. Aničke smerom k Mikeskovi, jemu k Aničke, manželovi k nej a jej k mužovi. Trápila sa a premýšľala. „Ak si Mikeska vezme Aničku, dom bude zvoniť od prázdnoty a môj muž upadne do predošlého nehybného stavu. To nie je dobre. Ak si ju nevezme, odľúbi mi muža, i keď nie náročky, a ja sa stanem starou, rozheganou stoličkou, ktorá iba zavadzia v byte. To je ešte horšie.“

— Ach, bože, keby boli deti, — zmenila svoje zúfanie v hlasnú túžbu. — Keby boli deti, boli by ešte väčšie starosti, ale by bol i životný cieľ, ktorý nedovolí klesať, bola by, keď nie iné, aspoň hračka, s ktorou sa možno doživotne maznať. Bolo by čím zameniť Aničku, hoci je to jediný náš priateľ, ale ktorý…

— Prijmi ju za svoju, — navrhla raz neistým, dýchaním prerývaným tichým hlasom.

— Už som na to myslel, — prekvapil ju povzbudenými, náhliacimi sa slovami, — kvôli tebe by to bolo dobré, aby si mala nejakú lásku okrem mňa, — zažmúril jedno oko na smiech. — Ale takému mladému dievčaťu netreba takej zdochliny, ako som ja. Mŕtvole dcéra?

— Aby mal kto zaplakať pri pohrebe.

— To ja už nepočujem, — zosmutnel.

— Ale ktože myslí na pohreb, — naprávala, — pokĺzlo sa mi slovo. Nie pre slzy, ale z vďaky za jej opateru, za jej správanie, za kresťanské konanie, za jej lásku.

— Nebude mať z toho nič, — vyhováral.

— Ale my. Dcéru, keď nie iné. Budeš mať na čo myslieť, budeš mať nádej, vzchopíš sa, začneš pracovať. Tvoj život dostane plnienku, pochutí ti… A ako sám vravíš, môj tiež. Len preto sme takí opustení, že nemáme deti. Keď budeme mať…

— Dievča na vydaj. Trafí sa vydať, a tam sme, kde sme teraz. Ten protivný Mikeska aj tak škúli. Nemá to zmyslu.

— Práve pre Mikesku, — tromfovala, — keď ti bude dcérou, môžeš povedať: „Nie.“

— A keď ona bude chcieť? Nesmieme prekážať jej šťastiu.

— Aj vtedy.

— Nemusí ma poslúchnuť.

— Aká je, poslúchne. Len jej treba povedať: „Neopúšťaj nás!“

— Ty si čudná. Nebudeme využívať jej dobrotu. Keď bude našou dcérou, treba sa nám starať, aby sa vydala.

Otázka zostala nerozriešená, ale bola v dome. Chodila s Rozvalidom po izbách, sadala si s ním do fotela pri peci, sťahovala lampy, zapaľovala ich, hovorila a dívala sa oblokom, líhala si do postele, bdela, vpradúvala sa do driemot, vstávala. Jeho um mal sa čím zapodievať. Anička-kuchárka mala byť členom rodiny, menovať sa tak ako on. „Čudné. Čo povedia na to ľudia? Ešte nižšie padne. Nie. Prečo?“ Zdvihol sa v ňom vzdor a zanevrenie proti všetkým. „Nech vidia, že si ju viac ctím ako všetkých vás pánov-podliakov, medzi ktorých som i ja patril, vás mešťanov, lezúcich štvornožky, ako vši, za bohatými kožuchmi. Nemáte srdce — nemáte slovo. Mlčať, keď srdce hovorí! Mlčať, ako vám srdce mlčalo, keď malo hovoriť. Len jedno hovorilo — Aničkino.“

Vyhadzoval do povetria všetky cesty a chodníčky, ktoré viedli do tej mlčanlivej, bukovej ľudskej hory. Z tisícich konárov len jedna vetvička mu zakývala, zohla sa k nemu, tú si vezme, osvojí, pichne za klobúk. Práve, nech vidia, banditi!

I žena — druhá vetvička — mu prisviedčala. Obtrhával ju celý život, malé chúďa, uhýnala sa pred ním mäkko, bez dreveného odporu, a teraz tu trčí sama, hýbe sa ako jeho viditeľné, chodiace svedomie. Nech teda dostane prázdne črevo plnienku, ako si to žiada. Nikdy nemala zvláštne prosby, až teraz. Nech má to decko, keď si tak žiada.

A ženin návrh v tomto skrotenom a šomrať začínajúcom človeku sa stáva zo dňa na deň prijateľnejší.

Žene vlhli oči, keď videla, že je jej muž zhovorčivejší, pohyblivejší, starostlivejší, zháňa písma, ráta a dbá aj o kuchyňu a o iné drobné veci. Začal zháňať zasa pilulky, prachy, kvapky, ako čo by mu záležalo na zdraví. Recept bol teda dobrý, ustaľovala v duchu. A čo je najhlavnejšie, ak bude Anička dcérou, nezaľúbi sa do nej, nevezme si ju, lebo jej bude otcom. Jeho žena zostane ona — Klemuška, neopustí ju, nevyženie. Veď len preto vymyslela celý plán s osvojením si dievčaťa.

Kula žeravé železo. Náhlila sa, aby sa vec čím skôr uskutočnila. S tajeným strachom spýtala sa Aničky, čo ona povie, keď sa jej ponúknu za rodičov. Keď pochopila, o čo ide, zahanbila sa a zavrtela hlavou:

— Mám otca.

— Ty si nie sirota? — zostala pani ako oparená. — Ja som si myslela, že nemáš nikoho.

— Ani nemám.

Keď videla, že je pani prekvapená, vyrozprávala jej historku o dvoch rubínových prsteňoch, ktoré dal otec matke a z nich ten cennejší chyžnej, ktorá matku obsluhovala. Ako matka ušla a ju na svet doniesla.

Z jej rečí tiekla ľútosť a horkosť.

— Nikdy si nám o tom nehovorila, — zažalostila i pani priduseným, zdeseným hlasom a s výčitkou. — Taká nesvedomitosť, — horekovala, — vyhnať mať v nádejnom stave, nepoznať dcéru, nepoznať otca! A ty svojho otca nechceš ani vidieť?