Demokrati

Anička veselo ponúkla oba lakte. Na jednom zavisol Landík, na druhom sekretár. Takto ešte nikdy nešla medzi dvoma mládencami. Čo povedia, keď ju uvidia. Ale nech. Jej je akosi dobre, sladko. Nech vravia, čo chcú.

Priznali sa, že ju chceli len vyvábiť na hodinku, keď ten „starý pán“ nerád návštevy a mohol by im hlavy poroztĺkať.

— Ach, pán je už zdravý, — zastavila v reči Mikesku, ktorý už zasa začal hovoriť o stoličkách s troma nohami.

— Ale my sme chorí, — začal Landík žartovne, — idete s chorými, ktorí nemôžu, nemôžu…

— Bez vás žiť, — dokončil na plné ústa Mikeska.

Zašli za roh ulice a potom do hostinca U barana. Tam pri bielom stolíku a bielej káve volila Anička zahanbená a červená v tvári.

— Nechceme súboj, — presviedčal sekretár, — ako predtým bývalo, keď dvaja jednu milovali, sme demokrati a chceme riešiť konflikt po demokraticky — tajnými voľbami s kartičkami. Koho chcete, toho meno napíšte, dáme do obálky a doma spravíme, prvé, druhé, tretie a ostatné skrutínium. Zariadime sa podľa vášho vóta. Načo krvaviť svoje životy? Papier mám, obálky mám, pero mám.

Vytiahol z kapsy dve osmičky papiera a dve obálky, siahol po jednom z troch pier, ktoré mal v bočnom vrecku, odkrútil vrchnáčik, sekol ním v povetrí a podal Aničke.

— My sa za ten čas, kým napíšete mená a vložíte ich do obálok, obrátime k vám chrbtom a la španielska stena, nech vás to neurazí, — objasňoval s úsmevom, — španielska stena patrí k voľbám.

— A keď nechcem ani jedného?

Zasmiala sa za Mikeskom, nadvihla sa trošku zo sedadla a pritiahla svoju stoličku k Landíkovi. Spustila si ruky pod stolík na svoje koleno. Tu ju našiel Landík a vyniesol na obrus, položil ju naň ako krajec chleba a prikryl dlaňou. Len malíček bolo vidieť spod nej. Na malíčku sa krvavo zablysol rubín na prstienku.

Mikeska hľadel, či sa krajíček nevyslobodí. Zostal pokojne ležať. Dve tmavé ruky a červená slza drahokamu. Kopček, nad ktorým krváca jeho srdce.

Odtisol tácňu s kávou, privrel oči a zavzdychol polohlasne:

— Ako vidieť, možno voliť i bez kartičiek.

Potom pomaly prikrútil vrchnáčik pera, zastrčil ho do vrecka, osmičky papiera a obálky vložil do vrecka, vstal a podal ruku obidvom.

— Pôjdem.

— Nemusíte. Ostaňte, — zdržoval ho neúprimne Landík. Anička ho drgla koncom nohy. Tak sa jej žiadalo byť ešte bližšie k tomu jednému.

— Nie. Pôjdem. Vyhrali ste.

A so sklonenou hlavou vyšiel, zavrznúc si kapsu pod pazuchu.

20. Domáca matrika

Poputoval národ k urnám, aby sa ukázalo, čo chce. Niektorý volič mal pri sebe len dvadsaťjeden lístkov, iný, ktorý volil i do senátu, aj štyridsať. Každý zašiel, ako čo by sa hanbil, za španielsku stenu, kam ho upravil jeden z dvanástich pánov, ktorí boli v izbe, s poznámkou: „Obálku nezalepiť!“ Každý vybral potajomky svoju vyvolenú ceduľku, schoval do obálky, a keďže je zvyk mocnejší ako upozornenia, zalepil, vyšiel spoza španielskej steny a pustil ju pred tými dvanástimi pánmi do úzkych, bezzubých úst debny, najprv v pitvore, kde sa volilo do snemovne, potom zasa v izbe obecného domu, kde sa odovzdávali hlasy do senátu.

Národ sa priučil politicky myslieť. Už sa nestávalo ako predtým, že by bol volič dvadsať papierikov hodil do urny a jeden do koša, stojaceho pri urne, ani to, že by sa bol niektorý zblaznel za stenou, alebo si nevedel vybrať kartičku, alebo že by sa bol niektorý začal zobliekať, mysliac si, že keď je sám, musí byť doma, až ho čakajúci voličia upozornili, že aj oni sú tu, aby si len kabát odkvačkal z kľučky obloka a vyšiel von.

Minulosťou bolo, že babky, keď im ukázali, kam majú hodiť svoj hlas, sadali na urnu, a nemajúc svoje svedomie čisté, nazdali sa, že budú vypočuté, akoby pred súdom. Ľudia sa aj tomu naučili, že každý má mať len jednu vôľu tak do poslaneckej snemovne, ako i do senátu, a nepatrí sa ju meniť, kým spravia tých dvadsať krokov od jednej debny k druhej, i keď sú číslice rozličné, že len jednu stranu treba pustiť do temnoty, aby vyšla pravda na svetlo, neslobodno byť v pitvore komunistom a o niekoľko krokov ďalej, v izbe obecného domu, ľudákom. Aby sa volič takto menil, na to treba aspoň dvadsaťštyri hodín, nie desať minút. A potom si už ľudia zvykli na rozličné kartičky a nechytali sa hneď za hlavu, keď ich mali viac ako inokedy.

Čížik, prednosta daňového úradu v Starom Meste, zasa napísal nezručný epigram na volebnú matematiku:

Zúrodnilo rôzne semä:
vyšla vola ľudu z debien.
Z každej strany bude v sneme,
keď nie tridsať, aspoň jeden.
Ak sa vám to ale máli,
odporúčam, milí páni:
jak vás strany rozbíjali,
rozbite vy teraz strany.
Spriahniže sa, Slovač biedna!
Zveličíš sa, zveličíš štát,
tak z strán tridsať bude jedna,
ale každý jeden — tridsať!