Demokrati

2. Rozvalid c/a Družstvo na zdieranie koží a spol. pcto neoprávnené zbohatnutie.

3. Rozvalid c/a Dubec pcto osvojenie dieťaťa.

4. Dubec c/a Dubec pcto zaopatrenie a prísl.

Petrovič sa vhlboval do týchto vecí ako potápač do mora a videl všelijaké netvory. Rozumoval:

Predpokladajme, že Dubec vie o svojej dcére Anne, a len nedbá o ňu. Potrebné by bolo zistiť, či už urobil testament. Ak áno, aký? Ak nie, či ho hodlá urobiť. Ak áno, aký?

Predpokladajme možnosť, že Dubec dávno zabudol, že je jedno dievča na svete, ktoré sa volá Anna a ktoré je jeho zákonnou dedičkou. Pri takom zhýralom človeku je to možné. Či sa v tom prípade oplatí upozorniť ho na toto dievča? Či nebude lepšie mlčať, aby decko zostalo zabudnuté? Alebo ak ho upozorní, môže sa ľahko stať, že náročky spraví testament na škodu dieťaťa. Ak ho neupozorní, nebude vedieť o ňom ani nabudúce, a v prípade jeho smrti, ak nespraví testament a majetok nepremrhá, môže sa stať slečna Dubcová jedinou dedičkou celej Dubcovej pozostalosti. V tom prípade, ak testament spraví a hocikomu inému poručí svoj majetok, dcéra má nárok na svoju povinovatú dedičnú čiastku. Tu je len tá veľká chyba, že je dedenie podmienené smrťou. Smrť neprichádza na súdnu citáciu, keď by bola potrebná, ale vždy vtedy, keď sama chce a keď si ju obyčajne nežiadajú. Dubec je štyridsaťosemročný, veselo chodí za tanečnicami, z toho sa dá uzatvárať že nemyslí na smrť a svoju poslednú vôľu, môže žiť ešte aj tridsať rokov. O tridsať rokov bude mať sedemdesiatosem, dcéra päťdesiat a on, advokát, tiež asi sedemdesiat. To by bola síce lacná poistka, nič by sa neplatilo, ale čas čakania by bol veľmi dlhý a vzhľadom na nespoľahlivosť smrti, ktorá si rozmarne vyberá v ľuďoch nahnitých i zdravých, starých i mladých, bolo by aj hmatanie výsledku dosť iluzórne… Teda čušať či nečušať?

Predpokladajme, že budeme čušať. Zato pátrať môžeme, či tento pán generál vie o svojej dcére či nie, a podľa výsledkov môžeme potom čušať alebo nečušať.

Môžeme čušať alebo nečušať i v adoptačnom procese. Tento proces zdá sa nám nepotrebný. Ak si dievča vezme komisár Landík alebo sekretár Mikeska, čo má otec z novej dcéry a dcéra z nového otca? Dostane manžela, ktorý sa môže stať otcom. Či by sa teda neodporúčalo zostať pri pôvodnom otcovi? Ak ho totižto popapreme, dozvie sa o tom, že má dcéru, a nasledujú výhody, ako je hore uvedené.

Konklúzia: pátrať! Teda pátrať.

Prišla mu na um teta Kornélia, u ktorej bola jeho dcéra Želka a strávila tam časť leta vlani i predlanským. Ako suseda Dubcova po majetku, bude najlepšie vedieť o tom nemravnom človeku.

Bývala na Mudroňovej ceste v novom poschodovom dome na bielo zamaľovanom, s belasou strechou. Ako sa už povedalo, tieto farby ju upomínali na jej nebohého manžela, ktorý mal — ráčite sa pamätať? — dielňu na škrob, škrob v tie časy balili do belasých škatuliek. Takto si uctila jeho pamiatku. Od škrobu tvrdne nielen košeľa, ale aj charakter. Tetka zatvrdla v tejto piete a dôsledne vykonávala kult bielej a belasej farby nielen navonok, ale aj v duši. Často sa ukazovala tvrdá, hoci v hĺbke srdca prechovávala slzy a poplakala si ako pri škrobe, aj ten sa dá len s vlahou upotrebiť.

Obývala vrchných päť izieb. Aby bola dôsledná i tu, povaly boli na belaso a steny na bielo zamaľované, stolíky, stoličky, kredence biele a koberce belasé. Ako čo by bol človek vstúpil do bytu horlivého člena vlasteneckej strany.

Tetkino poschodie viedlo boj s prízemím, kde bývala jej dcéra Mária, spisovateľka, so svojou dcérou, jedenásťročným bledým dievčatkom, Oldou. V tomto boji nebolo ešte zjavné nepriateľstvo, ale duch bol rozličný, a ten sa zrážal. Na poschodí sa rozťahoval život praktický, prirodzený, otvorený, starý, retrográvne pravý, so sympatiami k revolučnému Španielsku. Na prízemí bujnel život naoko ideálny, abstraktný, afektovane povýšený, vždy čosi nové hľadajúci, nespokojný so starým poriadkom, pokrokovo ľavý, so sympatiami k červenému Španielsku. Hore fučali býky, ručali kravy, skákali teliatka, krochkali svine, kvičali prasce, sypalo sa zrno, trhala sa kukurica, čistila repa, okopávalo sa, sialo, žalo, hučali stroje, plnili sa sýpky, rachotili vagóny, hovorilo sa o čase, o plácach, o zisku, o cenách, hosťami bývali správcovia, Židia, obchodníci, burziáni, agenti a mäsiari, dolu povievala literatúra a umenie, chodili básnici a spisovatelia, literárni kritici, zavše i maliari a sochári, zatúlali sa i speváci a herci. Hore sa nehostilo, lebo by sa bol musel každý koláč zarátať do ceny, dolu pili čaj, víno, pivo, sladké likéry, jedli obložené chlebíčky, torty, malé, slané pečivá, krémy mrazené. Hore burza, trhy, jarmoky, dolu recitovanie, spievanie, spory, čo je poézia a umenie, slovom literárny salón, ale len pre moderných, pokrokových mladých ľudí, ktorí mali v neďalekej budúcnosti prevrátiť politický, hospodársko-sociálny a najmä kultúrny svet.