Demokrati

— Ostatne, i ja ti môžem povedať, — zamyslela sa na chvíľku, utierajúc si šatôčkou kútiky očí a úst. — Otázka je, či tvoja klientka už dostala niečo od nej?

— Ani fuka.

— Tak nie je zavedená do domácej matriky, ináč by dostávala, lebo sa jej musí dať, že platí riadne. Ale i ona berie poplatky, — zavzdychla, ako čo by ich sama platila, — bez poplatkov nič. Dvadsať percent, keď sa dievča narodilo, tridsať, keď chlapec, ako čašník od vyplácanej sumy, ale tento si to pripočíta k účtu, a Mahuliena odpočíta. Vidíš, i tu sú ženské ukrátené vo svojich právach. Ako poslanec by si mal zakročiť, — plietla do reči posmešne. — Sumy sú rozličné podľa akosti matky. Sedliačkam platí mesačne dvesto-tristo korún, tanečniciam i päťsto. Rovnoprávnosť! Riadna mesačná výplata na deti je vraj, ako mi to Mahuliena rozprávala, asi tritisíc korún. Sú také prípady, že sa pokoná raz navždy okrúhlou sumou, vtedy je i poplatok väčší… Ak teda tvoja klientka nedostáva, nie je zavedená v domácej matrike. Musíš sa obrátiť rovno na ňu, na „osvietenú“. Dubec by ti povedal, že na to má osobitnú úradníčku. A to je ona — Mahuliena. Z „mámilej“ sa stala matrikárka. Bolo treba i ju zaopatriť. Takto je zabezpečená na mnoho rokov. Má právo brať poplatky za utratenú nevinnosť. Fu!

Pani Miklasová si takýto poriadok ošklivila, Petrovičovi sa páčil. Pochválil Dubca, že sa aspoň stará o svoje deti.

— O bastardoch, — zakríkla ho tetka, — o svojom svinstve vedie evidenciu, ale o svoje zákonité dieťa, ako sám vravíš, sa nestará. To v domácej matrike iste nebude. Iste je len v riadnej.

Hádali, ako to môže byť.

— Možno nevie o dieťati, — proboval rozlúštiť záhadu.

— Sotva, — zavrtela tetka rukou v povetrí, — nedá sa predstaviť, že by sa milenka nebola zaujímala o vyštvanú ženu.

— Spočiatku nepoviem, — mudroval poslanec, — ale potom, keď sa nik nehlásil, zabudol na ňu. Pri toľkých deťoch je veľa starostí, nebol by div, keby sa jedno stratilo. Veď je to aspoň dvadsať za tých dvadsať rokov…

— Čoby, — opravila, ho, — len dvanásť. Sama mi spomínala, že už tretí rok, čo nejde trináste. Zafikala, že je to pre ňu škoda, ročne aspoň tristo šesťdesiat korún, keď sa šacuje matka čo len na mesačných tristo korún. Rátať vie tá Mahuliena!

Petrovičovi bolo smiešne takéto oceňovanie detí a percentuálny zárobok na nich. Tetka si zakryla uši dlaňami, ako čo by ju smiech urážal a nechcela ho počuť. Je smutné a raz nie demokratické klásť na úroveň neskúsené dievčatá tým všelijakým strakatým Oľgám, Lujzám, Irenám, Lámam a Cifrám, ktoré stoja v Dubcových stajniach, podľa toho, koľko litrov je napísaných na čiernych tabuľkách nad ich rohami, alebo podľa toho, aká je to rasa a koľko vážia. Petrovič nevidel v tom nič znehodnocujúce, začal sa chechtať a tvrdiť, že tie dievčatá iste vedia, čo robia. Porovnal Dubca s dobrým gazdom, ktorý takto len získa, lebo žena s dvanástimi deťmi pri jeho spoločenskom postavení by ho iste stála viac ako tých tridsaťšesťtisíc do roka, koľko teraz platí.

— Ale by mal aspoň ženu, — nedala sa presvedčiť.

— Takto ich má desať, a lacnejšie, aj o potomstvo je postarané, i úradníka — matrikára zamestnáva.

Nedala sa rozveseliť. Zvážnel i on, aby si ju nerozhneval, nakoniec jej prisvedčil. On to len tak, zo žartu. Terajší svet je vo všetkom prevrátený. Medzi ľuďmi sa vzmáha nenávisť k ľuďom a láska k zverom, preto sa ľudia stávajú zvermi k svojim spolublížnym. Táto výpoveď sa síce nehodila do rozhovoru, ale tetka odobrila výrok:

— Taký Dubec i so svojou matrikárkou, matrikou a zamatrikovanými je hotový Zväz zvierat.

— Lenže tu predsa aspoň platí aké-také poplatky zamatrikovaným členom, — ukázal na rozdiel poslanec.

— A zamatrikovaní členovia matrikárovi.

— Členovia predsa niečo dostanú.

— Mal by si niečo robiť proti takýmto mravom. Nie je to na vydržanie. Odoberanie tabaku by sa malo tiež zreformovať.

— Urobím, čo môžem, — sľúbil, — chyba je len, že som sa nedozvedal, či je v tomto zväze i môj klient.

Tetka sľúbila, že sa o tom prezvie a oznámi mu výsledok.

— Ak by žiadala poplatok za výťah z matriky, vďačne zaplatím.

Vstal a bozkal tetkinu čiernu žilnatú ruku. Odprevadila ho až do pitvora. Stiahla svoj hrmotný hlas do šepotu, aby nepočuli dievčatá v kuchyni:

— A vieš, že sa tá obluda zaujímala i o tvoju dcéru Želku?

— Hovorilo mi čosi dievča, ale to bola len taká kurtoázia, taká akási malá zdvorilosť.

— Ó, nie. Vážne.

— Vážne?

Petrovič zložil klobúk, ktorý už mal na hlave, nohu vystretú ponad prah, že vyjde, stiahol k nohe, stojacej ešte v pitvore. Čosi ho príjemne pošteklilo, hrdosť mu vstúpila do hlavy a rozhostilo sa v ňom príjemné uspokojenie.

— Vyhodila som ho. Ale si daj pozor na dcéru. Ona je schopná i s týmto úžerníkom koketovať. Ani nie z lásky, skôr zo šibalstva. Aby sa nepomýlila. Taký starý pavúk má pevné siete. Ešte ti ju omoce.

„Ani by nebolo zlé,“ prelietlo mu hlavou, „za ženícha by bol dobrý.“ Predstavil si kaštieľ, ohromné tably polí, neprehľadné hory. „Nebolo by zle. Ani je nie starý. V mojom veku,“ ozývalo sa mu v mysli.