Demokrati

— I toto je taká krátka rozprávka, ktorá bola dávno. Začínala sa hentým armálesom a skončila sa touto záhradkou. Stará, otrepaná, ktorá dojíma, len keď ju prvý raz počujete. Rozprávka o pánovi, ktorý sa stal žobrákom. Mal všetko: mladosť, bohatstvo, veľký dom, záhradu, polia a má izbičku a takúto kvetinovú záhradku. Strašne každodenná rozprávka. Vidím ju denne, počujem ju denne, zvykla som na ňu, preto ju už ani nepočujem, ani nevidím, ani nesmútim. Mala by som sa naplakať! Ani slzičky! Pozrite!

Nastavila mu oči a úsilne ich rozšírila, pričom zvraštila čelo a málinko zdvihla nos. Petrovič videl pod tenkými čiernymi klenbičkami obŕv dve okrúhle šedivé kvetinky očí s lesklými, zväčšenými zrenicami, ako čo by na tie kvetinky padli dve kropaje rosy z dlhých, tônistých riasnic. Zrenice sa triasli, ale to len svetlo mihalo v nich.

— Pri takýchto očiach aký koniec? — vypadlo úprimne a ticho z Petroviča. — Máte pravdu: neplakať! Lenže darmo zvoníte. Rozprávka ešte nemá konca. Len sa začína. Nie je to jediná záhradka, ktorú máte. Tamtá, — ukázal k obloku, — je krátka minulosť. A tamten obraz? — zvrtol hlavu k portrétu svetlovlasého chlapca. — To je on?

— On. Môj chlapec.

— Druhá záhradka. Záhradka budúcnosti.

— Je ich ešte i viac?

— Ešte jedna. Záhradka prítomnosti, — pozrel na ňu od nôh k hlave. — To ste vy… Mnoho krásnych pukov…

Estera čakala čosi také ako vyznanie lásky. Žiadalo sa jej počuť lichotivé slovo, len keby ono bolo inde, a nie u nej — v byte. Pokarhala sa, že nebola dosť odmeraná. Kocúr je na streche a rád by sa pobavil s mačkou. Veď mu ona vytrie fúzy, len nech zdvihne labku, umienila si pre prípad, ak by pán poslanec chcel byť dôverčivý.

— A záhradníkov by sa našlo…

„Už začína,“ myslela Estera. „Hneď ho zoženiem z vysokosti, z hrebeňa, nech chodí po zemi.“ Siahla po svojej kapsičke a vyňala papierik. Bolo na ňom napísané: „Z čoho človek môže vyžiť?“

— Ťažko je púšťať nové stebla. Život nie je záhradník. On skôr podpiluje živé stromy pri koreni. Prečítajte si, —— dala mu papierik. — Vystrihla som si to z ktorýchsi novín.

Čítal:

„1/4 kg chleba 0,55

10 dkg vložky 0,96

1/2 litra mlieka 0,90

5 dkg masla 1,——

spolu 3,41

Slovom tri koruny 41 halierov, plus cukor, čaj, plyn, veľmi zdravé a výdatné, chráni pred gichtom a artériosklerózou. Dávka táto stačí pre osemdesiatkilogramového človeka, pre ľahšie osoby príslušne menej.“

Kým čítal, smiala sa:

— Iba ak pri takomto spôsobe života. A ten váš záhradník je skôr agent, ktorý kým svoj tovar núka, je milý, usmievavý, zdvorilý, hotový na všetky podmienky, na tie najmenšie splátky, ale keď nahovorí kupujúceho a on sa mu podpíše na objednávací lístok, beda! Hneď je náročný, hovorí z koňa, len probujte nezadržať splátku! Jeho upomienka veruže nebude usmievavá, milá a zdvorilá.

Založil lístok a zadíval sa na ňu. Chcel vysliediť, prečo mu ho dala? Má to byť narážka na jeho blahobyt a vlastnú chudobu, aby sa cítil rozdiel? Či chce vyvolať sústrasť k sebe? Či chce povedať, keď už nové puky, dobre, ale potom nech sa pán záhradník stará o záhradku a firma nech je zdvorilá i vtedy, keby stránka nezadržala splátku? To je: lifruj, ale ja ti nedám nič? … Azda ona žije podľa tohto receptu? Na poslednej otázke sa zastavil. To by bolo úžasné … Tetka Kornélia sa ponosuje, skoro narieka, že je mnoho poplatkov, osvietená pani Mahuliena vypláca do troch tisíc za jeden mesiac na Dubcove nezákonné deti, pani Mária píše romány a robí chlebíky pre nepotrebných básnikov, Želka vyhodí za trvácu onduláciu s príslušnosťami sto korún. V myšlienkach otvoril skrine, kde visia šaty jeho ženy. Prišli mu na um voľby, sedliaci po dedinách, ktorých videl, vyhodené milióny na iluzórnu vôľu ľudu, cvengli jeho vlastné dôchodky, vynorili sa všelijakí tí žobráci inteligentní a neinteligentní. Čo sa tu stroví peňazí! A toto pekné stvorenie s jedným klobúčikom so sojčím pierkom zháňa recepty, ako by bolo možné vyžiť denne za tri koruny. Nie div, že rozpráva o falošných záhradníkoch a úlisných agentoch.

Pocítil smútok a zahanbil sa sám pred sebou. Ako keď ju prvý raz videl, chcelo sa mu i teraz pomôcť, aby zahnal ťažkosti života a bolo okolo neho veselo.

— Dajte mi ten papierik, — poprosil, — zíde sa mi ako poslancovi. Dobrá satira.

— Tí, ktorí majú dosť zo zemských majetkov, — štebotala so smiechom, — sú presvedčení, že je možné žiť podľa takýchto receptov. Ten, čo recept vymyslel, bol sväto-sväte sýty, sedel pod strechou a v teple.

„Myslím, že už zoskočil zo štítu a pestovanie ruží nechá tak,“ víťazila v duchu, keď videla jeho ustarostenú tvár.