Demokrati

Nebolo to vážne povedané, len ju tak podchytával. Estera porozumela, že je to pre podporu, ktorú vykonal pre jej synáčika. Pán výborník, a teraz pán poslanec, chcel by sa podívať na biedu, či je ozaj taká, ako ju opisovala vo svojich žiadostiach. Či nebýva v prepychu a v nádhere? Nebude chcieť nazrieť do skríň? Vraví síce žartom, ale myslí vážne.

— Keď úradne, tak teda prosím, pán poslanec. Uvidíte moju chudobu, —— popustila, — to je celkom iné.

— Viete, treba nájsť vždy formulku, — zahováral svoj žartovný netakt, ako si svoje správanie pre seba charakterizoval, — právny titul pre návštevu… Nemyslíte si azda, že idem k vám naozaj úradne?

— Len úradne, teraz už len úradne, —— ochladila ho a pritom sa zasmiala. „Veľmi dobre viem, že nejdete úradne,“ cvendžal smiech, „ale ja sa budem toho držať,“ trčalo predsavzatie za smiechom.

Fúkol akýsi chlad na obidvoch. Mlčky vyšli. Otvorila a chcela ho pustiť vopred ako hosťa. Nedovolil. Že sa v tejto blankytnej výške nevyzná a poblúdil by. Hlasným smiechom potvrdila, že býva vysoko, ako vták na haluzi, ale v hniezde by bolo ťažko poblúdiť. „Ešte by vošiel do kuchyne, a tam sú zvyšky z raňajok,“ prehradilo ju a vošla prvá.

Šli úzkou chodbičkou, ktorá nahradzovala predizbu. Svetlo padalo do nej z otvorenej kuchynky. Pribitý vešiak so šatami, zásterkami, pulóvrom a dáždnikom, malá chladnička prekážali, aby dvaja mohli ísť vedľa seba, aby niečo nezachytili, alebo do niečoho nedrgli. Petrovič nazrel i do kuchynky. Bolo mu čudné, že na takom malom priestore sa dá variť. Obratná kuchárka by si tam lakte dotĺkla. U nich je sporák väčší.

Obytná izba zdala sa mu nabitá náradím, hoci bolo v ňom náradia málo. Skoro do štvrtiny ju zaplnil široký fotel tehlovej farby, ktorý slúžil i za posteľ, lebo postele nebolo vidieť. Tento moderný kus náradia akoby vládol v izbe a zakrikoval ostatné vážne zvyšky, ktoré kedysi stáli v staromódnom, dobrom meštianskom priestrannom byte. Okrúhly politírovaný stolík z tisiny, hotový na roztiahnutie, s okrúhlymi nôžkami, okolo neho tri stoličky (kedysi ich bolo aspoň dvanásť) s napuchnutými mäkkými súkennými operadlami, tiež tehlovej farby, so štvorcovými operadlami, rozložitý, žltý komód so zásuvkami a čiernymi, oblámanými gombicami, na ňom malé, štvorhranné zrkadlo v drevenom ráme, vrtiace sa medzi stĺpikmi, pred ním starý, kožený album a veľká fľaša kolínskej vody. Pri komóde na stene visiaci slamený pokrovček s niekoľkými vyšedivenými fotografiami.

Keď pani Estera zavrela široké jednokrídlové dvere, zjavili sa dva veľké olejové obrazy. Na jednom spoločne mladý manželský pár, na druhom bledovlasý chlapček. Pod nimi vyfarbený erb s vejúcou stuhou a na nej meno: Georgius Dvoreczky, anno Domini 1230.

Veľkým oblokom vstupovala do malej izby obloha a napĺňala ju svojím belasým svetlom. Zdola do polovice obloka sa dvíhali vežičky strieborných smrekov. Vidieť bolo svah so zoschnutou trávou, kostry bazičkových krov s tenkým chodníkom vedúcim za vŕštek v poli. Bolo veselo od slnka, ktoré sa klonilo a akoby cez plece zaškúlilo do jedného kútika v izbe.

Petrovičovi sa zastavil zrak na rozšírenej podobločnej doske. Upútala mu pozornosť malá izbová záhradka s miniatúrnym brezovým plotíkom. V nej niekoľko lístkov a vetvičiek medzi troma-štyrmi kamienkami. Spod zeme vyrastali pichľavé hlávky drobných kaktusov.

V izbe nebolo vidieť biedu, len akýsi zármutok šiel od olejových obrazov a farbistého zemianskeho erbu. Nemo sa kĺzal po holej dlážke, po úzkom, zelenkavom koberčeku k izbovej záhradôčke a odtiaľ sa vkrádal do srdca. Kus bývalého prepychu v čistej chudobe. Taký smútok sa chytá ľudí pri každom zhorenom hrade, ošarpanom kaštieli, spustnutom parku, zašlom a už slepom rokokovom zrkadle. Melanchólia zanikania starej krásy, bohatstva a veľkosti, pokorenej pýchy, ktorá padla na kolená, a skláňajúc hlavu, vzbudzuje ľútosť.

Estera zbadala Petrovičov pohľad.

— To je zem z nášho majetku, — ukázala na záhradku a usmiala sa. —— Z celého parku mi len toto zostalo. I tie tri kamienky sú z chodníka, po ktorom som chodievala a dívala sa na záhradníka, ako polieva pažiť, kvetinové hriadky a kolesá. Teraz ich ja polievam touto krhlič-kou.

Vyňala zo stolíka detskú krhličku.

— Alebo touto malou striekačkou, — vzala do ruky striekačku. — A tu mám malý rýľ, motyku, ktorými ryjem, prekopávam.

„Ako sa len môže smiať? Veď je to veľmi smutné,“ neveril úprimnosti jej smiechu. Ale jej smiech šiel zo srdca. „Celkom prirodzený, a predsa neprirodzený, lebo niet preň príčiny.“

— Nebanujete?

— Nebanujem. Za čím?

— Len nejedna slza vypadla na tie kaktušteky, —— pochyboval.

— Plačete vy za starými rozprávkami, ktoré vám matka rozprávala? Že nenašli pravdu na svete, že Zlatovlásku pálili?

— To bolo dávno.