Demokrati

— A tí dolu, — ukázala s opovržením pod seba, — nič nevedia o tom všetkom. Tých by bolo treba usmerniť, lebo robia chaos, aký bol pred stvorením sveta. Bola som niekoľko ráz medzi nimi, ale som nevydržala. To je len nepotrebný národ. Samý svár a lož. Človek zdá sa ti prirodzený, má hlavu, ruky, nohy ale odrazu ti začne niečo čítať, už je všetko krivé, afektované, nepravdivé. Človek zdá sa ti veselý a zábavný, ale začne čítať, už leje svoje chrenové slzy, že musíme zavolať Veronku, aby doniesla handru a poutierala mláčky. Človek zdá sa ti pokojný a mierumilovný, ale začne čítať, a hneď je samá vzbura, podpaľovanie, plamene, dym, revolúcia, krv, že ti prídu na um hasiči a policajti. Človek takto tučný, najedený, zjedol práve sedem chlebíčkov, a číta ti o hladujúcom ľude, o pánoch, ktorí cicajú masť národa, opíjajú sa jeho krvou… Fu! Je to taká zodratá téma ako Cigán v kolibe… Kriví rukou ako ľudová fronta vo Francúzsku a berie si ôsmy chlebíček… Samý klam v krásnych, veľkých slovách. Básnik má byť predovšetkým úprimný, čo na srdci, to i v živote. Nie, čo mu nadiktoval bohvieaký lapaj… A ako sa ti delia!…

— To viem z výboru, — chcel niečo povedať i poslanec.

— Nevieš. V tom sa ani pánboh nevyzná. Mne to dcéra probovala vysvetliť, ale ani ona nevie. Máš individualistov a kolektivistov, máš tradicionalistov a novátorov, formalistov a neforemníkov, čistých a propagandistov, idealistov a realistov, nadrealistov a podrealistov, bdiacich a spiacich, logických racionalistov a zo sna tárajúcich freudistov, katolíkov a pohanov, oslobodených a slúžiacich, pravých a ľavých, červených Španielov a frankistov, nacionalistov a internacionálov, európskych a domácich, mestských a dedinských. Mohla by som ti vyratúvať do večera… Dolu chodia samí ľaví, preto ma ide puknúť!… To je medzi nimi ako v politických stranách. Každý má iný program, a ako tvoja strana zavrhne komunistickú, tak tu mladí odsudzujú starých, propagandistov čistých, európski domácich, katolíci evanjelikov, židov a pohanov, a vice versa, kolektivista individualistu, a naopak, praví ľavých, ľaví pravých, zo sna tárajúci všetkých a všetci bdiaci zo sna tárajúcich, no, a medzi Španielmi je taká pračka ako v Španielsku… Dcéra Mária sa nazdá, že k nej chodia len ozajstní umelci so zvučnými menami, ale to sú iba tí najkrikľavejší, ktorí najviac debatujú na večierkoch, najviac prednášajú o svojich tvorbách, najviac chodia po hlavách iných menejcenných, ovplyvnených, nepôvodných epigónov zastaraných ideológií… Strašne kričiaci, neskromný národ, ktorý si myslí, že spasí svet, a keď spasí, aspoň preporodí… Darmo jej vravím: „Rozpusť ten svoj salón!“ Ona chce byť spisovateľkou. Bez salóna by jej to nešlo. Ak budeš čítať, že Mária Kylianová napísala znamenitý román „Topor smrti“, uvedom si, že za pochvalnou kritikou stojí Zväz spisovateľov, ktorý má sídlo v mojom dome a ktorý, na nešťastie a vlastnú svoju hanbu, indirektne ja financujem v podobe rozličných poplatkov, ktoré dávam dcére ako apanáž, obracajú sa u nej na rozličné koktaily, nápoje, obložené chlebíky a krémy… To sú poplatky za uznanlivú kritiku literárnych priateľov, združených v salóne mojej dcéry.

Vyrozprávala prípad, ako jej dcéru hanil istý literárny kritik v Literárnych správach, aká je netalentovaná, neprirodzená, falošne sentimentálna, stará impresionistka, ani povrch nevie zachytiť, nieto hĺbku duše a myšlienky, naoko skromná, ale zato potajme neobmedzene ctižiadostivá nula… I mňa to nahnevalo. Konečne, moja dcéra. Azda len nededila tieto vlastnosti po mne. Dotklo sa ma to. Mária, pravda, bola celá zúfalá. Poradila som jej, aby toho kritika zavolala do svojho literárneho salónu a dala sa mu dobre najesť a napiť, eventuálne usporiadala vychádzku na Devín alebo do Viedne. Urobila to, a jej najnovšie novely v Literárnych správach ten istý kritik vychválil do neba. „Aká originalita! Aký expresionizmus! Nadindividuálnosť! Objektívnosť normy proti subjektívnosti vedomia individuálneho.“ Tak nejako. „Antropomorfizmus“, či čo? Rozumieš ty tomu?

— Ani slovo.

— Vidíš, akí sme my duševní chudáci, horší ako chladná teľacinka.

My nevylúdime taký chválospev.

Keď Petrovič naštrkol zasa Dubca, jej hnev sa ešte zväčšil, a trepúc rukami okolo svojich líc, šmárala slovami, kropiac ich vlastnou slinou:

— Tabak je ako literatúra mojej dcéry. Keď je poplatok, i tá stará baba, čo váži tabak, pritisne bruchom vážky, aby viacej vážil. Keď sa kritik naje a napije z tvojho, i tvoja novela je hneď obsažnejšia, ťažšia, lepšia a cennejšia. Ja tým kritikám neverím. Jeden druhého chváli v tom Zväze spisovateľov. Je to Zväz samozbožňujúcich sa spisovateľov.

— Ale Dubec, — pripomenul poslanec.

— Ach, Dubec! Dubcove deti? Ty vravíš o deťoch? Viem, že má plno detí. Nemravník! I tu vydiera sprosté ženské duše.

Poradila mu, že bude najlepšie, keď sa obráti na „osvietenú“ pani Mahulienu Činčarovú, majiteľku rubínového prsteňa. Ona vedie matriku o každom panghartovi. Každý rok ich prepisuje zo starého kalendára do nového.