Demokrati

— Vyhadzovať si ho nemusela, Kornelka, — nepozdalo sa mu. — Takí páni sa nevyhadzujú. S takými pánmi sa musí jemne, v rukavičkách, po aristokraticky. To by sa malo napraviť.

— Ešte raz ho vyhodím, ak príde pokúšať, — zahúkala energicky.

„Čo chodí k tebe, a nepríde rovno k nám?“ pozastavoval sa. „Nevie moju adresu?“

— Vyhodím, — zatínala päste, — nechcem, aby sa niekto z rodiny dostal do domácej matriky osvietenej panej.

To už bolo ovalenie drúkom. Petrovič sa urazil. Zdržal sa príkreho slova, ale nemohol zahaliť vetu:

— Prisprosté je to. Keď už, tak riadna matrika, — vykĺzlo mu z úst, čo ho hneď zamrzelo. „Nemal som to pred tetkou hovoriť, to je osoba, ktorá na všetko hľadí mrzko.“

— Teda sa nezaujímať u Mahulieny? — uštipla.

— Netráp sa, Kornelka. Budem sa sám zaujímať.

— Pozor na diviaka!

Rozišli sa trošku rozladení. Tetke po druhý raz už ani ruku nebozkal. Pomýlilo ho celkom vedomie, že sa Dubec o jeho dcéru vážne zaujíma. Len aby to bola pravda. „Nie, nebolo by to zlé. Vyexámenujem Želu, čo to bolo. A s tými dubcovskými procesmi trošku počkám. Lepšie bude predbežne čušať.“

Na prízemí, zíduc zo schodov, počul cez otvorené dvere neustálený hlas mladého človeka. Deklamoval. „Iste ktorýsi španielsky červený kohútik,“ skočilo mu do myšlienok a pošteklilo nos na usmiatie.

Jasne počul:

… Nech farbám srdce vaše neveri!
Jak mieša ich ten život na palete!
Havranie obeliete kučery,
obláčky-húsky v bielom páperí,
čo deň sa zvrtne svetlý — očerniete,
ožltne steblo v najpeknejšom kvete,
jak slovo odtrhnuté od pery…

Petrovič nebásnil nikdy, ale tu sa mu odrazu mimovoľne tisli slová do nasledujúcich rýmov:

ak zaľúbili ste sa do dcéry,
prosím vás, príďte. Neobanujete!…

Myslel na Dubca a na Želku… „Nie, nebolo by to zlé.“

21. Tri koruny štyridsaťjeden halierov

Na uhle Palisád a Sládkovičovej ulice vynorila sa z riedkej polotmy vysoká, strojná dáma. Šla bystrým, dievčenským krokom, hádžuc plecami a lakťami okolo seba. Čierna kapsička na podlaktí sa kolembala. Málo chýbalo, že mu nevlietla do náručia. „Letí slepo, ako vietor,“ zazrel na ňu a zavrčal: „Pardon!“ Videl lovecký, žltkastý klobúčik, stiahnutý nakrivo k uchu. Na klobúčiku sojčie pierko. Hneď mu bol známy i čierny kožuch. „Pani Estera!“ zaradoval sa a hneď i zažialil: „Ešte vždy ten istý klobúčik!“

— Milosťpani! — zavolal za ňou a zastal odhodlaný, že ju odprevadí na niekoľko krokov a dozvie sa aspoň, ako sa má a čo robieva. Tak dávno chcelo sa mu s ňou stretnúť, navštíviť ju. Ale keď je vždy toľko roboty, že nestačí.

Obrátila sa a pozrela letmo, kto to za ňou volá. Poznala svojho podporovateľa. Podbehol za ňou a prichlopil jej ruku obidvoma dlaňami. Z jej úsmevu uzatváral, že i ju toto stretnutie teší.

— Ako sa ponáhľate, — začal rozhovor, idúc s ňou. — A kde?

— Tu na Vlčkovej bývam.

— Môžem s vami? — ponúkol sa.

— To je tu hore vŕškom, hore schodmi, na tretie poschodie a na povalu. Nevyvládzete, — premerala ho od hlavy po päty.

— Taký voňavý vetrík, viete, podchytí a zdvihne.

Vyšli Kuzmányho ulicou skoro na samý vŕštek.

— Už som tu, — zastavila sa pred úzkymi, zahrdzavenými železnými dvierkami, odkiaľ ešte viedli drevené, vyšúchané, polozhnité schody hore medzi krovia a stromy. — Nepustíte ma ďalej?

Neodpovedala hneď. Jej myšlienky prebehli izbičkou a kuchynkou, ako ich ozaj ráno nechala, či je tam dnu všetko v poriadku. Mýlila ju úbohosť výstupu a malosť jej bytu. Radšej by bola videla, keby sa poslanec obrátil a šiel naspäť dolu vŕškom, ako hore k nej. Petrovič jej držal ruku a čakal na odpoveď. V jeho očiach bola smutná a verná oddanosť, ako keď pes čaká, že ho pohladia, a rád by položil svoju hlavu na pánovo lono.

— Bývam vysoko, — vykrúcala sa.

„Košík,“ myslel si a zamaskoval svoje sklamanie veselosťou:

— To sme už počuli. Vysoko zornička, zahúdol, ešte vyššie nebe.— Nepustíte ma do neho? Teraz by som mal povedať: „Do videnia!…“ Bolestné: zvrtnúť sa pred prahom.

Očistom zosmutnel a nízko spustil hlavu.

— Krásne nebo! — zasmiala sa mu. — Do takého neba by sa vám nechcelo ani po smrti.

— Ale za živa.

Chcel povedať, že nebo robia anjeli, ako je ona, ale to sa mu zdalo banálne. „Prečo sa tak zdráha?“ pýtal sa sám seba, „veď nič nie je na tom.“ Potom sa opravil: „Horký nič… Taká je ako moja žena pred dvadsiatimi rokmi,“ porovnával. „Starý typ.“

— Keď nie, nuž nie, — znížil sa ústami k jej ruke. — Inokedy ma zavoláte. „Aké spôsoby má Dubec, že má prístup do každého kostola, kde sa dievčatá modlia. Ja sa potkýnam na prvom schodíku… Tanečnice, to by som rozumel, sedliacke panny, to je ľahké… Prišiel by sem!… Zdá sa, že je nečakane tvrdá broskyňová kôstka…“

— A viete, milosťpani, že by som ja i úradne mal právo podívať sa na vaše gazdovstvo?