Demokrati

Petrovič naďabil na takýto literárny čaj. Tetka Kornélia nebola na ňom. Chyžná s červenou zásterkou a mašľou na hlave ukázala na prvé poschodie. Pani Miklasová ho prijala v hodvábnom kimone s belasými rukávmi. „Ako moja žena,“ díval sa a myslel si Petrovič. Jej tvár sa zdala ešte tmavšia pri lesklej, bielej farbe. Vrásky na tvári okolo úst a na hrdle boli skoro také hlboké ako záhyby na hodvábe. Na zvädnutých popolavých perách sedel trpký úsmev a ťahal nos dolu. Mala prestydnuté oči. Bielou šatôčkou v ruke si vytierala kvapôčky z ich kútikov.

Prešli do salóna, kde boli belasé fotelky pri bielom stole. Sadli si.

Keď po konvenčných frázach, v ktorých bolo i blahoželanie k poslanectvu i ľahkovážne zaďakovanie za gratuláciu, poslanec spomenul jej suseda Dubca, tetku ako čo by bol popálil. Začala si vydutou spodnou perou tvár ofukovať, udrela sa po klbe a z úst sa jej vyšustlo:

— Taký vydriduch! Korupčník! Vy poslanci musíte s tabakom už raz urobiť poriadok.

A vysvitlo, že ešte v januári mu odobrali tabak po šiestich korunách a jej dali len tri.

— Jednaké podnebie, jednaký čas, jednaká pôda, jednaký tabak, a cena rozličná, — lialo sa jej dolu bradou, — vieš si to predstaviť? Práve tak ako on dorábam planty, robím postele, prikrývam, odkrývam, tri razy okopávam, kvety odtŕham, divé, bočné výhonky lámem, navliekam, hladím, balím, viažem, zväzujem do balov. A ceny jednému také a druhému inakšie. U jedného „Prima a sorta“, u druhého „Brak“ ten istý tabak. Dobre, že ho nekvalifikujú na „Drolinu“ alebo ako „Neupotrebiteľný“. Nevypláca sa. Zaviedli povinné poistenie proti krupobitiu a krupobitie je raz za desať rokov, poistné proti ohňu, zrazia na vlhkosť, na dane, na nemocenské, polovičku tabačiarovi. A žinky, a šnúry, a plachty, a drôty, a petrolej!

— Zväz pestovateľov tabaku, — nezdržal sa Petrovič, usmievajúc sa v duchu, že nielen on šomre na dane, a že tetka, práve tak ako on, vraví pravdu, číru pravdu.

— Zväz pestovateľov tabaku. Zväz tabačiarov, Zväz statkárov, Zväz nájomníkov.

— Organizované žobrácke bandy, — pošibal svojho žrebca poslanec.

— Bandy! — zachytila tetka, — všade poplatok, za ktorý by mali chrániť tvoje záujmy, a chránia svoje. Vyšlú takého drišťalu, — odpusť za výraz, — aby pri odoberaní tabaku dal pozor, a on? Mlčí ako ryba, zavrie obe oči a stojí ako slepý. Pravda, nechce si nahnevať financov, lebo i jemu budú odoberať tabak. A to máš všade. Niet byliny, na ktorú by neliezol nejaký chrobák, ktorý ju hlodá. Vymýšľajú nové chrobáky, také všelijaké tie zväzy, družstvá, fondy, syndikáty. No, máš dojné kravy, dorábaš mlieko, už ti padá ako mucha do šechtára Zväz mliekárov. Pestuješ repu, zavŕta sa do nej Zväz repárov. Pri takom majetku je i ľan, konope, či ho neomoce Zväz lanárov a konopiarov s Centrolenom. Nájde sa i sója, olejnaté plodiny, už ti ich šliape Zväz pestovateľov sóje, Zväz olejnatých plodín… Nemôžeš predať liter mlieka, jahňa, hrsť semena, konár zo stromu, aby si neplatil isté percento týmto inštitúciám mliečnym, živočíšnym, horárskym, plodinovým, zriadeným ako úrady podľa centra, krajiny, okresu, obce. Všetko ti to rozkazuje, vydáva smernice a — pýta. Beda ti, ak si nie členom, vybojkotujú ťa z tohto sveta, nebudeš môcť nič predať. Hotová diktatúra. Príde čas, že mi rozkážu, koľko môžem mať nohavičiek, tebe, koľko cigár môžeš vyfajčiť, koňaku vypiť, a ak by si chcel vyše zákonitej miery, organizuj sa v Zväze plátenkárov, fajčiarov, alkoholikov, dávaj prosby skrze Hospodársku radu podľa počtu a miery na nižší, prostredný alebo najvyšší úradný stupeň, plať všade príplatok všetkým úradom a zväzom, hyň netrpezlivosťou alebo iným neduhom… Fu!… Aby ho porantalo! Máš plno hostí na zajačinu, chrbát, čo je najlepšie, zhltnú, tebe zostanú laby… Prečo by bol môj tabak o celé tri koruny horší?

Petrovič s úľubou počúval tetku, ako čo by seba počúval. Zišli sa dvaja rovnakí a rozumeli si navzájom. Prikyvoval jej so schválne ustarostenou tvárou na znak súhlasu. Pani Miklasovú tešilo, že má takého pozorného poslucháča, a púšťala na mlyn všetku trpkosť svojho boľavého života.

— Obilný monopol trošku pomohol, — osladzoval jej blenové reči, — ceny sa zdvihli.

— Obilný monopol je dobrý pre SOS, po slovensky omáčku, úradne Slovenskú obilnú spoločnosť, čo je jedno a to isté, — nepripustila rozhorčená tetka. — Dodávam nové obilie a musím prevziať zo starého, rozumie sa, drahšie, ako som predávala nové… Môžeš dostať miesto prírodniny bon, ale ho predáš najviac za 75 %, možno i za menej, ak je na burze menší kurz… A poplatok pre SOS ťa neminie. Musíš platiť, či chceš či nechceš. Vravím, diktatúra!…

Zdola bolo počuť cveng a volanie na slávu. Tetka zastavila na chvíľu svoj rapkáč a počúvala. Nebolo možné vybrať z hluku, koho oslavujú.