Demokrati

— Protikresťanský film, — vysvetľoval dr.Malý advokátovi. — Chceme prekaziť. A v divadle spieva Harastička, speváčka spoza Dunaja. Nedovolíme!

— Dolu s boľševikmi! Dolu s cudzincami! Dolu so Židmi! Dolúúú!

Študenti s dr.Malým prebehli do radov pochodujúcich. Potiahli so sebou i Petroviča.

„Pôjdem chvíľku s nimi,“ neprotivil sa, „a tam na rohu, kde sa úži ulica, vyskočím z radu.“ Tešilo ho, že kričia proti Židom, a posmeľujúc blízkych, sám kričal.

Ťahalo sa všetko dolu ulicou ako hrmiaci čierny oblak, ktorý sa spustil na dlažbu a valí sa ňou. Električky zastali, obchodníci spúšťali rolety. Mladý, nízky, ramenatý študent, s podlhovastou, obnaženou hlavou, kráčajúci vedľa Petroviča, vysvetľoval mu trhanými a prudkými gestami, ako urážajú kresťanskú mravnosť a slovenský národ cudzie, medzi nás vplantované jedovaté bunky. Odrazu sa poobzeral, stíchol a s ním i ostatný spev a výkriky. V bočných uliciach sa ukázali policajti a zatarasili priechod. Odrazu tlačila pochodujúcich stena koní. Hneď potom začala tlačiť i od bokov, aby bola uvoľnená premávka a zároveň aby držala demonštrujúcich pohromade, stlačila ich rady a niekde na bezpečnom mieste uzavrela, kde by nezavadzali. Petrovič nemohol vykĺznuť. Darmo kričal, že je poslancom, nepočúvali ho. Musel kráčať s ostatnými. Zúril v duchu nad takýmto poriadkom. Potom nedbal, a keď sa pochodujúci spamätali z prvého prekvapenia a začali znova kričať i spievať, zaspieval s nimi a ešte hurtovnejšie znášal zo sveta Židov, Golema a Harastičku.

Zahnali ich do dvora mestskej radnice. Policajti odišli a len v bránach nechali strážnikov. Obloky úradovní sa zaplnili zvedavými hlavami. Samé spokojné a usmiate tváre. Jeden, tučný, krátky mestský radca s kostenými okuliarmi na nose, dal vyvaliť súdok piva pre zajatých. Druhý navrhoval, že sa pivo lepšie kĺže dolu hrdlom po viršliach s chrenom, aby teda urobili zbierku na dvesto párov viršlí. Bolo zrejmé, že obecenstvo sympatizovalo so zavretými. Strážnici neboli prísni. Prikyvovali na viršle a pivo, ktoré im študenti zďaleka ukazovali. Ktorýsi zavolal: „Dobrú chuť vám!“ Zanôtili Hojže, bože. Keď prvý verš odznel, žiadalo sa počuť povzbudzujúcu reč.

— Čujme pána Petroviča! Náš spojenec nech prehovorí! — žiadal nahlas dr.Malý. K jeho žiadosti sa pripojili okolostojaci:

— Čujme, čujme!

Poslanec dlho neváhal. Začalo i jemu byť veselo. Cítil sa nielen politickým spojencom, ale aj protektorom mládeže, a aby bol aj mecénom, po príklade mestského radcu dal priniesť vína a oštiepkov. Jedol s nimi a ťukal si, spieval, a keď počul, že chcú, aby rečnil, potiahol si rukou bradu, že mu trčala dopredu ako krivý turecký jatagán, čím sa chcel sústrediť a vyvolať v sebe nejaké myšlienky. Po chvíli začal:

— Bratia drahí! Načo sú úrady?

— No, načo? — rozhodil rukami akýsi mladý študent s otázkou, s bledou tvárou, stojaci obďaleč.

— Na to, — odpovedal Petrovič, tlesnúc si prstami na dlaň, „aby nás chránili pred každým nebezpečenstvom, ktoré chce naštrbiť naše osobné a občianske práva, už či sú to práva mravné alebo hmotné, či je to voľnosť pohybu, sloboda reči, mienky, presvedčenia, viery, zhromažďovania, či nedotknuteľnosť majetku, vlastníckeho práva, zárobku, živobytia a tomu podobné. Kto sa proti týmto mravným a hmotným právam previní, toho úrady majú naučiť poriadku. Ale úrady robia naopak…“

— Hohó! — skríkol nadstrážnik.

— Ticho! — zavolal mestský radca z obloka.

Nadstrážnik pozrel do obloka, usmial sa a zasalutoval.