Demokrati

A teraz pri tých študentských nepokojoch nie žeby tíšil, ale podnecuje, brojí proti úradom, proti konsolidácii, proti jednote, proti nášmu programu, chce pobiť Židov, poburuje mládež proti Maďarom, ktorým môže ďakovať, že sa stal poslancom, a ktorým by ďakoval Radlák, keby bol býval v kandidačnej listine pred Petrovičom. Hucká proti Golemovi, proti Harastičke. Kde je tu demokracia? Číročistý pravičiar!

To sa ukázalo i v dôvernom zasadnutí správnej rady Gazdovskej banky, kde sedel Radlák ako člen správnej rady a Petrovič ako právny poradca. Bola reč o návrhu sedliackej strany, aby „malí zemedelci“ ešte aspoň za rok nemuseli platiť svoje dlžoby. Mala to byť akási náhrada voličom, že tak krásne volili, a ukážka plnenia daných sľubov. Veď sú to ozaj chudáci a treba im pomáhať! Radlák potuteľne dokazoval, že taký zákon poškodí banke.

Ukázal na Petroviča:

— Tu máme pána poslanca Petroviča, ktorý u pána predsedu môže zakročiť, aby strana takýto návrh nepodávala, lebo poškodí možnosti úveru práve tým malým roľníkom.

— No, to môžem, — dal sa chytiť Petrovič, mysliac pritom na svoje pravoty, ktoré viedol v mene banky proti neplatiacim „mladým“ ľuďom. — Intervenovať môžem, — a ľahkomyseľne doložil, že zavedie akciu medzi straníkmi, bude stáť na tom, aby podobný návrh nebol predĺžený a ak sa ho budú pridŕžať, môže i ľahučko zademonštrovať (zasa demonštrácia!), eventuálne, ak bude hlasovanie, protestovať (zasa protestovať!), prípadne na znak protestu odísť a nehlasovať.

Radlák si oblizoval pery, keď na toto myslel. „Aký je to straník!?“ plesalo v ňom. „Vyjde na znak protestu a nehlasuje, keď ide o životný záujem tých, ktorých zastupuje. Advokát, a nie poslanec! Chce žiť a tučnieť z mozoľov ľudu.“

Do svojej chystanej obžaloby zapísal i tento bod. Látky dosť, aby bol Petrovič zo sedliackej politiky odstránený a na jeho miesto prišiel on, ako nasledujúci.

Keď dopil svoj citrónový čaj, bol presvedčený, že je Petrovič i podľa zákona nízky a nečestný príslušník strany a ako takého mohol by ho zbaviť mandátu volebný súd.

„Len jedno je potrebné,“ hrali Radlákove myšlienky, „aby som malý výhonok svojej vôle naočkoval do konárikov vôle pána predsedu. Ak sa tu ujme, naočkuje sa do stromca prezídia. Ak sa chytí, vyklíči na strome strany, a vec je hotová. Volebný súd sú už len nožnice, ktoré odštiknú nepotrebný uschnutý konár a nahradí sa sviežou vetvičkou s lístočkom Radlákovho mandátu.“

Zo známych redaktorov nik neprichádzal. „Čo spia?“ dohováral múrom. Zaplatil a šiel ich hľadať po iných kaviarňach a krčmách.

Ráno sa našiel na stanici s veľkým kufrom. Vybral sa do Prahy — očkovať…

Dlho sedel vo veľkom barokovom salóne v pozlátenom foteli a čakal. Obzeral staré obrazy bývalého panského paláca. Jeden nový ho zaujal, ktorý predtým nevidel.

Čistinka v borovom háji. Na čistinke kopa sena a na kope dievčatko v kroji. Tvár opálená, s vysokým, trošku vydutým čelom, prihladené, lesknúce sa čierne vlasy s pútcom, sčesané na sluchy, cez plece prehodený hrubý vrkoč s pestrou mašľou. Dvoje belasých, nevinných detských očí hľadelo so žiariacou radosťou rovno na Radláka. Nad hájom letná obloha s bielymi, guľatými, riedkymi oblakmi. Obraz bol v životnej veľkosti a zaujímal celú stenu.

Tieto rozmery skoro nastrašili Radláka. Ocenil obraz najmenej na päťdesiattisíc korún. Zmiatol sa a jeho istota, s ktorou prišiel, sa na chvíľku zakolísala. Kde takéto obrazy kupujú, tam bude jeho figúra maličkosťou a jeho vec klinčekom, na ktorý sa nedá nič zavesiť. „My malí ľudia!“ vŕtalo mu v hlave. „My sme ako to seno, na ktorom sedí slečinka. Slečinku vidieť, a seno stlačené. Seno je nie hlavné, ale paráda.“

Potom sa ironicky usmial a spojil obraz s dámami v rokokových krinolínach, ktoré sa pýšili na iných obrazoch. „Tá panská slečinka v kroji má byť symbolom sedliactva v kancelárii predsedu sedliackej strany?… keď už nejaký symbol, mali zavesiť kosu s hrabľami.“

Pozrel bokom a videl sa vo veľkom zrkadle. Červená, široká tvár s kohútím hrebienkom vlasov. Strhol lakte zo stolíka. Nepáčil sa sám sebe. Keď už kosa s hrabľami ako symbol, aj on by tu mal stáť v liptovských, úzkych nohaviciach, v krpcoch, so širákom na hlave. Tu by mala byť napodobnená sedliacka, richtárska izba, nie ohromná aristokratická sieň s tureckými kobercami, hladkými parketami, na ktorej krpec neobstojí, ani čižmy s podkovami… Ďaleko je nám do sedliakov, ako chalupe k tomuto palácu.

Radlák sa zahniezdil. Znova pocítil, že je v tejto dvorane maličký, jeho obžaloba slabá a dôvody malicherné. Sem patria len veľké svetové, alebo aspoň krajinské veci.

Do salóna vošiel predseda. Odprevádzal Žaluďa a držal ešte jeho ruku vo svojej. Predseda sa mu usmial. Žaluď ľahko kývol hlavou na jeho pozdrav.

„Štyridsiaty a či štyridsiaty piaty raz?“ nevedel uhádnut Radlak. Posmelilo ho, že vidí Žaluďa. „On ide k predsedovi po prvý raz.“