Demokrati

— Tento červeno-belasý župan veru neprezradzuje vkus… V červeno-belasých papučiach je noha veľká… Červeno-belasé ružičky na klobúku! To je pre dvanásťročné dievčatko, a nie pre zrelú dámu ako si ty.

Ani žena už nevravela:

— Mali by ti už len čelo prebiť, aby bolo agrárne… Ty len slovko povieš, už vidieť sedliaka.

A začínala sa obyčajne zvada, kým sa nenahnevala Želka a neutíšila ich svojím:

— Ale nevaďte sa.

Teraz si Petrovič myslel: „Nos si, čo chceš. My sme zvíťazili. Ak náš predseda bude múdry, nedá vám ani jeden mandát. Nemáte ani osemtisíc hlasov.“ Pani Ľudmila si myslela: „Nos si svoju zelenú čiapku, ale ak nám nedáte aspoň štyri mandáty — beda ti! Do tých čias pokoj!“

Čítali teda noviny. Petrovič Vidiek, pani Vlastenca a dcéra pozerala ženský módny časopis. Študovala športové kostýmy. Bolo ticho okrem šelestenia novín a monotónneho mrmlania, ktoré šlo z tretieho poschodia. To tam počúvali nejakú prednášku v rádiu.

— O celých päťdesiat percent sme vzrástli, — prihováral sa sám sebe pokojne Petrovič.

— Zarezal si otca i mať… Do bytu vnikla ozbrojená banda detí, — čítala si nahlas pani.

— Obsadíme všetkých tridsaťosem mandátov, — mrmlal si poslanec.

— Tĺčikom z kuchynského mažiarika ovalil gazdu, potom sa vrhli na gazdinú…

— Toto by bol krásny dres, — pošuchla Želka módny časopis matke a ukázala na obrázok, — taký si dám… A tu je aj plášť k slávnostnému výkopu…

— Vyvraždili všetkých… Čo? — spýtala sa pani Ľudmila.

— Pekný dres, — poklopala prstom po obrázku.

— Už je celkom isté, že Radlák vypadol, — nepočúval Petrovič ženu a dcéru. — Toho roztrhne!… Ľa, politika s Maďarmi, — vravel pre seba Petrovič.

Udrel mu o uši „dres“, potom „plášť“ a „slávnostný výkop“. Do nadšenia nad volebnými výsledkami padlo čosi chladné, sprosté, každodenne od čoho sa krčí tvár a vrecko. „To zasa na môj účet vymýšľajú — bezo mňa.“ Aby získal istotu, zložil noviny a spýtal sa:

— Aký dres?

— Sľúbila som Sparte slávnostný výkop. Na to potrebujem nový dres a plášť, — objasnila Želka, — krajinský futbalový zápas…

— Aký výkop? — nedal jej dokončiť otec.

— Najprv bude reč, potom hymny, ako pri iných slávnostiach, potom môj slávnostný výkop, potom zápas a nakoniec pozdravné telegramy.

— Ty budeš kopať?

— To je, vieš tak, — začala mlieť na zachmúrenú otázku. — Postavia na ihrisko loptu…

— Do kruhu, — doplnila mať, — tam je namaľovaný. Musíš dopodrobna. Otec sa do futbalu nerozumie.

— Vysvetli teda ty, — zamlčala sa Želka, dávajúc slovo matke.

— Do prostredného kruhu a vyjde dáma zboku…

— Nie, skraja, — opravila dcéra.

— Tak ty vysvetli, keď vieš lepšie, — ustúpila matka. Po chvíli sa obidve rozhovorili, skáčuc si do reči.

— Jedna nech hovorí, — rozkázal otec. Obe čušali.

— No, hovor! — nabádala mať.

— Nech sa ti páči, — ponúkala dcéra, — keď to lepšie vieš.

— Tak hovor ty, — ukázal na dcéru.

— Ja som už aj mala próbu, — chcela dokázať svoju prevahu nad matkou v známostiach o kopaní. Strhla zelenú čiapočku z otcovej hlavy, položila na koberec, rozbehla sa z kúta izby a kopla do nej. Čiapočka vyletela proti lustru.

Petrovič sa nestačil ani spamätať, len pudove trhol hlavou, zažmúril oči a slepiačky sa oboril:

— Ja ti dám s mojou čiapkou!

Keď čiapočka padla na kanapu, nesmelo otvoril oči, vstal, vzal ju, a tisnúc si ju k sluchám, aby pevne stála, odporúčal srdito:

— Vyber si materin klobúk, — potom ťahavo, výsmešným hlasom sa spýtal:

— Na to potrebuješ dres a plášť?

— Na to. Tam budú všetky hlavy úradov, poslanci, senátori. Je to ohromný zápas. Zápoliť budú dva kluby, aby sa vedelo…

— Nič! — rozhodol ľahkomyseľne otec. — Nebudeš kopať. Na to som ťa nevychovával po Európe. Ký čert to počul! Ani dres, ani plášť!

— Vidieť, že ťaháš k päťdesiatke, — zavrátila ho mať, — nerozumieš sa hrám mládeže a myslíš, že svojím odporom zamedzíš rozvoj.

— Ajhoj! Rozvoj! To je rozvoj — kopať!

— Ajhoj! Rozvoj! Rozvoj mladej sily a zdatnosti, — zabŕdala mať.

— Byť mocným chumajom.

— Slabým mudrcom.

— Nevaďte sa, — tíšila Želka, — už to odhlasovali a ja som prijala, že budem spoluúčinkovať.

Petrovič sa doma zavše zaťal a v teórii si myslel, že sekera pevne sedí v kláte, tak ľahko ju nevykývu. „Nepopustím, nepopustím!“ bodril sa i teraz, a čuj svete! naozaj akosi dlhšie trvalo, kým sa topor uvoľnil. Museli mu vyčítať všetky jeho rovnošaty, ktoré mal v skrini, hasičskú, sokolskú, národnej gardy, agrárnej jazdy, vojenskú, najnovšie skautskú, ktoré si obliekal pri rozličných slávnostných príležitostiach, aby ukázal, aký je dobrý hasič, sokol, gardista, sedliacky jazdec, kapitán v zálohe a najnovšie skaut.

— Nemám ani polovicu toaliet, čo ty, — dokazovala pani.

— Ja ani štvrť, — kula želiezko Želka.

— Keby to prostý zápas, ale direktne krajinský, však?