Demokrati

— A veď ona o všetkom vie, — cedilo sa svetlo z myšlienok poslaneckých.

— Tak je amen.

— Nie, to je ešte len prvá pesnička.

— Myslíte?

— Celkom iste, celkom iste.

Petrovič sa stal horiacim slnečným stĺpom, blyšťal sa celý a vyrozprával všetko, čo vedel o Aničke a o komisárovi Landíkovi: boli raz dvaja zaľúbení, ktorí nič nevideli, len seba…

Medzi obecenstvom, ktorého bolo na desaťtisíc, díval sa na slávnostný výkop i dr.Landík. Nebol taký zaľúbený, žeby nebol nič videl. Veľmi dobre videl slečnu Želmíru Petrovičovú. Dávno nebol s ňou. Od posledného spoločného „krčného cvičenia“ alebo „telocvičných bozkov“, ktoré tak dobre vypozoroval a potom nehanebne prezradil papagáj Lulu, len dva razy bol u nich, i to nie v súkromnom byte, ale v kancelárii „drahého ujčeka“, kde sa s ním radil o volebných veciach, keď žiadal smernice pri rečnení na dedinách, a druhý raz, keď zakročoval v prospech Mikesku, aby ho pán predseda nevyfrčkoval z tajomníctva preto, že sa opovážil kandidovať Rozvalida. Zároveň upozornil, že drahý ujček sľúbil v záujme tohto nešťastníka prehovoriť s pánom predsedom, že azda najlepšie bude, keď ho menujú ako finančného znalca do krajinského výboru, alebo aspoň do okresného v Starom Meste za sedliacku stranu, ktorej bol a je najoddanejším prívržencom. Že by bolo lepšie ho menovať do krajinského, lebo tu sa platí členom za jedno-dve zasadnutia mesačne tritisíc korún, čím by sa nielen mravne, ale i hmotne reštauroval. Pri tejto intervencii sa správal ujček k nemu veľmi chladne a zvysoka. Spomenul, či je Rozvalidovi nie dosť, keď mu vedie dva procesy zadarmo a ani nepýtal od neho preddavok na kolky. Posmieval sa, že ako vidieť, je to Rozvalidovi nie dosť, a bude teda hľadieť, aby mu poslala strana do daru automobil.

Urazený Landík sa na tento výsmech bez slova zvrtol a nechal ujčeka tak. Sprotivil sa mu a predsavzal si, že jeho dom už nikdy viac nenavštívi a tohto namysleného chlapa o nič nepožiada.

K tomuto rozhodnutiu pridalo váhy i jeho nešťastné stretnutie so Želkou. Zašiel s ňou do Čínskej cukrárne, kde chodievali na mrazivo a pofajčiť si štrnásť-pätnásťročné dievčatá namiesto náboženských hodín. Nemal čo chodiť. Bolo to po „užších voľbách“, pri ktorých volila Anička a kde jednohlasne vyhral. Vtedy kávu nedopil Mikeska, v Čínskej cukrární nedopil on. Tam ju nechal i so smotánkovou čiapočkou a s tvarožníkom. Tak sa nahneval na Želku ako predtým na jej otca.

— Budem slávnostne kopať, — chválila sa mu.

— To nebude veľmi estetické, — zmrazil ju, — už kopaniu by mali ženské dať pokoj. Svedčí im to ako lastovičke mamutie nohy.

— Nevidela som takú lastovičku.

— A ja kopajúcu ženskú.

— Kopať je len vám dovolené, najmä ženské.

— Ktože kope ženské?

— I ty.

— A to už ako? Videla si ma?

— Na svojom tele pocítila.

— Kopal som ťa?

— Kopal. Mňa v Starom Meste a tú druhú tu, v Bratislave. V Starom Meste sa lopta volala Želka, a tu v Bratislave sa volá Anička… Čo si ma bozkával? —— zasipelo v nej, —— keď si už mal zohratú hru?

Landík fúkol nosom. Nevedel hneď, či to má byť vážna výčitka, či žartovné prekáranie. Zahanbil sa, že vie o Aničke. Ale sa hneď i napomenul, že sa nemá prečo hanbiť. Nebude tajiť, rozkázal si. Chcel vec vážne vysvetliť, ale Želka nahnevane šuškala:

— A čo si ju bozkával, keď si sa hral už so mnou? Áno, hádžete nás o zem, kopete do nás, vše sme v povetrí a nevieme, kde padneme, do ktorej bránky vletíme. My sa tiež musíme naučiť, aby ste nás cítili, lietali a padali, ta s vami do bránky, končiť starú a začať novú hru

— Gól, — zavolal jej do ucha, — čím viac gólov, tým istejší putujúci pohár.

— Tak, Janík môj. Koniec našej peknej hry. Ostaň len pri svojom okrúhlom predmete. Nech sa lopta volá —— pani Landíková. Moja pri slávnostnom výkope: pán Landík. To teda kopnem, a ty vyletíš. Zo srdca kopnem, zo srdca vyletíš!

Landík sa začal hnevať nad toľkým horlením a toľkou falšou. „Okrúhly predmet“ ho zažal. Vyčítal jej, že nebola lepšia. Ona sa hrala s ním od začiatku. Mala vždy okolo seba plno strelcov, on nebol v mači ani štopľom na jej podošvách. Gúľal sa v prachu medzi nohami, alebo pozeral za plotom cez dierku, spoza dosky, z ktorej vypadla hľúza, na strom musel, aby videl jej unfair hru, lebo mu nebol dovolený prístup na ihrisko… A tak teda „papá!“

— Papá! — ozvala sa. — Choď si len za svojou kuchárkou. Rovný s rovným!

Želka nakrivila bradu, ako čo by jej šlo do plaču. Pomstila sa za neveru.

Landík očervenel od hnevu nad slovíčkami „kuchárka“ a „rovný s rovným“. Aká panská prázdnota. To by nebol od nej očakával. Také jemné dievča, a taký škrečiaci vulgárny výbuch. Kvapôčka žlče, a máš škvrnu na celej politúre.

O čo panskejšia je Anička!

— Len aby si neprišla do rodiny s tou kuchárkou, —— hodil jej do oči ako kameňom.

— Skrze teba?

Chcela sa opovržlivo zasmiať, ale Landík hodil ešte jeden kameň.

— Nie. Skrze Dubca.

Spurne odišiel.

Teraz sa díval na slávnostný výkop.