Demokrati

Keď videl, ako sa Želka prikrčila, po chlapsky rozkročila, oprela rukami o holé kolená a s vysunutou, ostrou bradou sa dívala za letiacou loptou, odvrátil sa a pošiel medzi stojacimi k východu. Bolo mu odporne na duši, ako keď človek zazrie protivný obraz, vidí hnusný výjav, alebo číta odpudzujúcu, mrav a krásu urážajúcu kapitolu. Zošpúlil ústa a jeho pery vycrkli slinu, ktorá sa mu nakopila nad jazykom.

„Vykopla si ma so srdcom zo srdca, chvalabohu. Koniec hry s tebou. Zostala mi na zemi Anička. Okrúhly predmet. Milá loptička. Ju vezmem pod pazuchu, k srdcu pritisnem. Lopty sa nielen kopú, ale i k prsiam tisnú, v rukách nesú,“ vraveli potichu jeho myšlienky.

25. Macocha

Prešiel rok.

Na Vlčkovu ulicu sa spustila mokrá jesenná hmla. Sadla si a sedela od rána do večera, sťa stará, nehybná baba v deravom, popolavom vlniaku, Skrývala do neho záhrady, trávniky, stromy a domce. Oblizovala ich a od jej jedovatých slín všetko vlhlo a vädlo. Z obrastených stien starých víl padalo červené lístie, ostávali na múroch len hrčky bobuliek a tenké vlákna, ako prekrvené žilôčky na vráskavom tele. Briezky schudli. Sypali sa z nich ohorené hrčky a na tenkých konárikoch, ako na nitiach nastoknuté perličky, svietili kvapky. Kry ruží už obliekli do kabátov, postavili im klobúky alebo ich pozohýnali ako starcov s hlavami do zeme. Pod strieborné haluze smrekov tisli sa onemené drozdy a na holých kamenných ohradách klebetili pred spánkom vrabce.

Chytro sa zvečerilo.

Do bytu mladej vdovy Estery nasťahovali sa mladomanželia: Landík a Anička.

Bolo päť hodín. V izbe prebleskúval len oheň z kachieľ cez mrežové dvierka. Svetielka, ako malé šedivé mačatá s ohníkom v očiach, behali po dlážke, krbáľali sa, oškĺbali, sadali k nohám, štverali sa na kolená, túlili k telu a priadli.

Do tohto pradenia potichu a spokojne rozprával Landik:

— Tu predtým bývala pekná, mladá vdova. Presťahovala sa do lepšieho bytu. Nechtiac zavinila domácu vojnu. Nie tak ani ona, ako mizerná tisícka, ktorú zasadil ujček medzi kaktušteky. Pani Estera ju šla vrátiť. Bohvie, prečo šla osobne, a neposlala ju poštou. Bohvie, prečo ju niesla v obálke. Bohvie, prečo bola v obálke nielen tisícka, ale i poďakovací list. To sú záhady. Chyba bola, že poslanec nebol doma. Ešte väčšia chyba, že pani Esteru prijala pani Ľudmila. Velikánska chyba, že pani Ľudmila vzala od nej obálku a že pani Estera nepoznala svoje vlastné plemeno a obálku vypustila zo svojich pekných rúk. Možno, že to nebolo len tak: „Nech sa páči. Ráčte!“ ale: „Dajte to sem!“ s prípadným pohybom žiarlivosti. No chyba na kvadrát bola v tom, že pani Ľudmila obálku otvorila. Tisícka ako tisícka. Len to písanie! Tá vďaka!

Darmo presviedčal pán poslanec, náš drahý ujček, že to mala byť len sústrasť s biedou. Aká sústrasť, keď je pri tisícke krásna, ohorená, mladá ženská tvár s jagavými očami. Sústrasť je možná pri žobrácke v handrách, s ranami. Takto je to mimomanželská láska, nevera, zrada. Vypovedala sa vojna.

To bola jedna zrada a jedna vojna.

Druhé, mastné semeno sváru zasial istý poslanec, menom Radlák… To sú politické veci… Chcel byť poslancom a dostať sa na miesto ujčeka. Raz ujček vystúpil proti tomu, aby len malí ľudia nemuseli platiť a len veľkí aby znášali ťarchu. Pomenoval to novodobým otročením, keď chcú veľkých spraviť otrokmi malých, a nielen jednotlivca, ale celý štát podrobiť mase. Tak ako sa predtým bojovalo proti privilégiám veľkých, on teraz že dvíha zbraň proti privilégiám malých. Štát je slnko, ktoré každého rovnako má hriať a osvecovať. Nemôže a nesmie vynechávať veľké telesá a celé svoje svetlo a teplo vyžarovať na akúsi Mliečnu dráhu, ktorá si namyslí, že sa slnko musí vždy len okolo nej krútiť… Štát nie je kibic, aby sa miešal do každej dedinskej hry a čakal odmenu pri každej vyhratej korune… Tak nejako… Zabočil akosi veľmi napravo… A najhoršie bolo, že pofŕkal zlostnou slinou politiku strany a jej vodcu, ktorý chce každého zapriahnuť do kladnej práce. Povedal, že keď sa i hovorí: „Hej, a Slovákom len tú kašu s mliekom,“ nesmie byť i naša politika kašičkárska.

Neviem, čo sa vtedy varilo v ujčekovi, že také horúce porcie rozdával. Je to človek dobroprajný, poddajný, prispôsobujúci sa, každému pomáhajúci, ako sa vraví, mäkký ako striedka, z ktorej môžeš spraviť akúkoľvek figúru, ak vieš. Neviem, prečo teda. Len si myslím, že to bola zlosť, ktorú klochtila doma v kuchyni pani Ľudmila a ktorá v ňom, v starom hrnci, prekypela… Nedôvera k nemu rástla, až narástla v neveru, v zradu.

To bola druhá zrada a druhá vojna.

I poslanca volajú na zodpovednosť ako hocijakého komisára, ako som ja. I ujčeka volali. Keď sa odvolával, že jeho na miesto poslanca postavila vôľa ľudu, povedali mu, že je na to súd, ktorý takú vôľu zo snemu vypichá, lebo do parlamentu patrí len uniformovaná stráž, ktorú robí strana podľa rozkazu veliteľa. Opitá, tackajúca sa vôľa, ktorá sa chytá každého múru a každej lampy, patrí na bratislavskú ulicu, i tam ju chytí policajt, ak robí krik.