Demokrati

— F. C. Sparta proti Herkulesovi, — prisviedčala dcére matka, — podľa výsledkov sa má dostať jeden, alebo druhý do ligového kola, a potom prípadne do stredoeurópskych zápasov. Ohromný záujem. V Sparte bude zápasiť celkom omladené mužstvo s novými talentmi, uznanými v kvalifikačných turnajoch, i s Modráčkom, ktoré Sparta kúpila od F. C. Viktórie za päťdesiattisíc kačiek…

— A že sa nekupujú a nepredávajú ľudia, tu máš! — chytal sa stebla otec.

— Známy svojou ostrou, ale fair hrou, — rečnila Želka. — V hre bude figurovať i Tepelný. Má sa ustáliť, či je to naozaj zapadajúca hviezda, ako sa vraví. Tento súboj by mal ukázať, či padne a otvorí si obchod s vínom a či ostane svietiť na futbalovom horizonte.

Všetky tieto dôvody odskakovali od Petrovičovho temena ako gombičky od steny.

— Ak sú ti kopáči hviezdami, tak som aj ja…

— Stredoeurópsky pohár nie je hocičo.

— Hlúposti!

Slovom, teraz už bolo celkom jasné, že sa poslanec vôbec nerozumie do tohto športu. Neprejavoval nijaký záujem ani o omladené mužstvo, ani o ligu, ani o nové hviezdy so stredoeurópskym pohárom. Hádzal rukou i na protektorát krajiny, na prítomných poslancov, reči, hymny, pozdravné telegramy a na celý slávnostný výkop, až keď zo Želky vyhŕklo, že tam bude i Dubec, prestal hmkať, vypäl sa, pozrel na dcéru a oživený sa spýtal, odkiaľ to má? Rozpovedala, že sa nedávno stretla s tým „huňatým medveďom“, zaviedol ju do Múzeumky na pohárik sladkého, ale tá sladkosť nebola ničím proti jeho sladkosti, rozplýval sa „starý blázon“, rozmazával svoj cukor ako noviny cukrovú aféru. Sľúbil, že príde.

— Ako to hovoríš? Tak som potom i ja starý blázon, — urazil sa otec.

— Ty mi nehovoríš nijaké sladkosti. Ty si vždy horký.

— Želka je už vo veku, keď bude musieť i verejne účinkovať, — mäkušila mať, — aby ju poznali spoločenské a športové kruhy.

— No, keď tam budú aj úrady… Vojenské veliteľstvo tam bude? — zamaľovával svoje povolenie, aby sa neviazalo k Dubcovi.

— Všetky veliteľstvá s generálmi.

Dres a plášť sa povolil a Želkin slávnostný výkop sa uznal ako verejný krajinský čin.

— Prídeš sa i ty podívať, otec, — láskala sa Želka.

— No, podívame sa, podívame na to šialenstvo.

Tento slávnostný výkop privábil na zápas mnoho obecenstva. Mnohí prišli kvôli výkopu, a nie kvôli samému zápasu. Vtedy bola ešte zriedkavosť, aby dievčatá, keď nemusia, kopali.

Hlavná tribúna pod agátmi a topoľmi, nízka ohrada ihriska s reklamami, vysoký doskový plot pri vchode boli ovenčené čečinou, belasými a červenými papierovými kvetinami a zástavkami, na vysokých žrdiach viali zástavy. Nebo zatiahnuté tľapkavými, jasnými oblakmi, cez ktoré slabo presvitalo slnko, akoby pozeralo cez belavé prsty. Fúkal chladkastý severný vetrík, páperie kvitnúcich topoľov lietalo vo vzduchu, ukladalo sa okolo plota, po chodníkoch, sadalo na klobúky a šaty. Bolo sucho. Ihrisko tenko obstrekúvali z malej striekačky.

Želka neklamala. Prišli aj reprezentanti úradov. Prvé dva rady na hlavnej tribúne zaplnili čierne kabáty, cylindre, uniformy, ozdobené radmi, a pestré šaty ženských. Prišiel i dr.Kyjak v sprievode členov krajinského výboru, generáli, vysokí úradníci, poslanci, senátori, diplomacia, rektori a dekani s retiazkami, biskupi v ornátoch s veľkými krížmi na prsiach a prsteňmi. V prvom rade sedel i Petrovič a hneď pri ňom Dubec.

Petroviča zamrzelo, že je trošku ďaleko od centra, a rozhodol sa hneď, že spraví škandál z takýchto poriadkov, ktoré prechodia už do zvyku: byrokracia je vše umiestená pred poslancami, prvý je zákon, a len potom exekútori. Nedomyslel, kedy a kde spraví škandál, lebo vstal dr.Kyjak a povedal reč o predošlom utrpení, ktoré bolo ako oheň, mnoho popola zostalo po ňom, ale i kalenej ocele, pružnej, tvrdej a ostrej, blýskajúcej sa ako oheň, cez ktorý prešla, potrebnej v terajších časoch, keď v Európe, tak sa zdá, chcú mať zas panovníkov a otrokov… Ale tu máme svoju zdravú a mocnú mládež…

Po povzbudzujúcej Kyjakovej reči zahrali hymnu a potom sa o chvíľu čakalo na slávnostný výkop.

V prostriedku ihriska do bieleho kruhu vbehli dvaja hráči s loptou, zložili ju a odbehli. Za nimi hneď vyskočila Želka v bielej hodvábnej košeli s červenými pruhmi, v žltých, krátkych nohaviciach s holými kolenami, v belasých pančuchách a veľkých žltých topánkach.

Kyjak sa díval na ňu ďalekohľadom. Videl, ako zadrobčila pri lopte, kopla do nej energicky, že vyletela vysoko napravo, nad doskový plot a dvíhala sa až nad stromy. Želka potriasla hlavou, ako čo by sa jej kopnutie nebolo tak vydarilo, ako to mala v úmysle. Rozkročila sa a oprela rukami o kolená. Zhrbená, so zdvihnutou bradou pozerala, či lopta nepadne do obecenstva. Trnula, že bude malý poplach a smiech, ale chvalabohu, lopta padla na ihrisko, vyskočila na ňom niekoľko ráz a zagúľala sa k nízkej ohrade. Tu ju Sparťan chytil a vzal pod pazuchu. Kyjak zložil kuker a v bielych rukavičkách zatlieskal s obecenstvom.