Demokrati

Predseda bol svieži a veselý. Voňal ešte po holení. Belavý, jarný oblek, biela, mäkká košeľa s červeným nákrčnikom ho robili mladistvým. Veľkým kruhom mu podal ruku a hrmotným, hrtanovým hlasom ho privítal:

— Vitaj! Viem, prečo prichádzaš.

Cítil, že Radlák prichádza vo veci svojej krivdy. Nečakal, kým začne, predbehol ho.

— O teba som sa postaral, — začal dôverne, pritlačiac ho do fotela. Sadol si oproti nemu na kanapku. — Nemusíš sa trápiť. Hľadali sme jednotku, ktorú by sme mohli pochovať, už totižto telesné pozostatky jej nositeľa. Každý hrob v cintoríne znamená medzeru v živote, ktorú treba zaplniť živou jednotkou. Rozumieš mi?

— Celkom nič, — priznal sa skrúšene Radlák.

— Vidieť, že si nebol úradníkom, ale tak je aj v politickom živote. Vysvetlím ti to, — bol ochotný predseda. — Strana má poslancov, ktorí sú úradníkmi na papieri. Obrátime papier, a z úradníkov na papieri stanú sa poslanci na papieri. Tu máš medzeru, ktorú treba zaplniť. A túto medzeru zaplníme tebou, kamarát.

Predseda sa prehol cez stolík a položil svoju ruku na Radlákovo plece.

— Poslanec ti nepôjde za úradníka, — namietol Radlák a zachmúril sa. Bolo to veľmi generálne povedané. Žiadalo sa mu počuť niečo konkrétnejšie. — Úradník na papieri plus poslanec je dvojnásobný plat, poslanec na papieri plus úradník je len jeden plat.

— Za prvotriedneho by nešiel? Postup u úradníka, to je taký povraz, za ktorý sa dá vytiahnuť na šibenicu.

— Prvá trieda je číslo obmedzené a prvotriedni ešte žijú.

— Musíme teda aspoň jedného zabiť a pochovať kvôli tej medzere, ktorú chceme zaplniť. Už ho aj mám, — chytil sa predseda za členky prehodenej nohy. — A nielen jedného, ale dvoch! — pochválil sa, osvietiac pohľadom Radláka.

— Až dve jamy? A načo?

— Dve. Veď si ho videl — Žaluď. Chce byť tiež prvotriedny, a treba priznať, zaslúži si to.

Predseda pri sľube, že to Radlák hneď nerozhlási, vyrozprával manéver, o ktorom si kedysi šuškali Žaluď s Perličkom na krajinskom výbore.

— Tak som už našiel dve jednotky. Jedna je už prezretá. Na tú treba len pozrieť, a odpadne, zakotúľa sa, nik ju viac nezdvihne, potom potrasieme trošku, lebo triasť my vieme, až sa i to druhé jabĺčko bude žiadať zo stromu dolu.

Radlák zaluskal prstami:

— Báječné! Len pomalé.

— Bleskový telegram. Nikdy niet súrnejšej veci ako penzionovanie vysokých úradníkov. Súri sa zhora, súri sa zdola, súri minister, súri šéf úradu, súri nasledovný, za nasledovným nasledovný, celý zbor úradníkov vyššej služby, aby nenastala porucha v živote pre dvojicu, ktorá sa pochováva. Pohreb je to mimoriadne milý i pre väčších i pre menších dedičov.

— Si ty ale znamenitý politik, pán predseda, — chválil Radlák. — Tak proste a tak dobre. Nebude treba ani volebného súdu, — odľahčilo sa mu na duši.

— Aký volebný súd? — zháčil sa predseda a cviker sa mu zatriasol.

— Petrovič nie je celkom lojálny, — začal vyratúvať. — Jeho žena je fanatická vlastenka…

— To je dobre, — prekvapil predseda Radláka. — Tým ostrejší nôž, čím tvrdší brús. Vlastencov potrebujeme preto, aby každý náš volič dobre rezal, krájal a pichal. Len tam, kde je nejaká prekážka, je mocnejší pohyb a úsilie. Ako mlynské koleso. Musí byť prúd vody, aby sa pohlo.

— Je to u nich všelijako, — krútil brúsom Radlák, aby nožík pichal. — Petrovičova dcéra drží s vládnymi Španielmi, je v styku so Spolkom samovzdelávajúcich sa spisovateľov a dopisuje si s Červeným Španielom a Milovníkmi Číny.

— Ty si za Franka?

— Ja som za poriadok.

— Všetko značí akýsi poriadok. Poriadok môže byť rozličný, ale vo výsledku je rovnaký: moc, ktorá vraždí a otročí slobodného človeka. Na jednej vážke poriadok, na protiváhe zrúcaniny a sadnutá ľudská krv. I v demokracii je boj, stály boj o moc…

— Zákonnými prostriedkami, — prerušil Radlák.

— I šibenice sú zákonný prostriedok… Pozri v našom prípade: ty chceš, aby som vrazil dýku do Petrovičovho chrbta…

— A ty, pán predseda, odpusť, hľadáš jamy, do ktorých chceš povaliť dvoch žijúcich prvotriednych ľudí. Duševne vraždíš. Tí ľudia umrú kvôli moci iných. Z Petroviča krv nepotečie.

— Ani z tých dvoch brúch.

Predseda sa stal netrpezlivý, že ho Radlák prerušuje. „Somár!“ pomyslel si a dodal nahlas:

— Ja to robím kvôli tebe, — a aby Radlákovi svitlo v rožku, pripomenul, že demokracia len vtedy bude dobrá, keď sa dostane z papiera do života, a nebude len v sneme, v úradných rečiach, v rádiu a v novinách. Aby sa do života dostala, treba diktátorsky pokračovať. Každá ideológia musí zabíjať, ak chce víťaziť a udržať sa. V tejto ideológii i ty ťaháš na škripec Petroviča, lebo, podľa teba, je naším nepriateľom.

— Aj je.

— Choď! Petroviča potrebujem!

— Ako rozkážeš, ale…

Predseda prudko vstal z fotela a vztýčil sa. Stal sa odmeraný. Chcel dať najavo, že sa hovor skončil a Radlák by mal odísť. Radlák síce vstal, ale sa nehýbal na odchod.

— Čudujem sa ti, pán predseda, že ho tak potrebuješ, — odvrával.

Predseda zúžil oči a prísne pozrel na Radláka.

— Ešte slovko a nepochovám tie dve jednotky.