Demokrati

— Nás zavreli do dvora, lebo sme chceli po ulici prejsť a zademonštrovať proti urážkam našej viery a našej reči. Len počúvajte!… Z každej brány, kde je obchod s hudobninami, počúvame na celú ulicu reči, spevy, rečňovanky štátov, ktoré z nášho milovaného jazyka nepripustia ani jeden mäkčeň, z našich spevov ani jedinký tón, z našich rečňovaniek ani slabiku. Nám lifrujú sem filmy z krajín, ktoré nepripustia k sebe ani jednu pohľadnicu s naším nápisom. Nám dodávajú cudzie herečky a speváčky, operety a hry tých štátov, ktorým my v ich vlasti nesmieme spievať ani Poza bučky, poza peň. Náš knižný trh a knižnice našich lepších ľudí sú plné literatúry tých dŕžav, ktoré nestrpia naše zvučné slovo ani v stajni. My staviame sochy cudzím výtečníkom a umiesťujeme ich na našich najkrajších námestiach, hoci oni, kým žili, nepripustili čo len črep našej keramiky do svojich kuchýň. My máme ulice, pomenované menami našich najväčších neprajníkov. My kupujeme tam, kde nemôžeme predať ani len triesočku z našich hôr, ani len jednu mizernú borovú šušku. My sa ešte i dnes klaniame tým, ktorí zo spupnosti neodpovedajú na náš „dobrý deň“. A keď sa dožadujeme národnej hrdosti, ani nie hrdosti, len takej tôničky sebavedomia, naše vlastné úrady nás bijú po ústach, naša vlastná tlač sa na nás oborí, naši vlastní politici nás zahriaknu, naši vlastní učenci nás presviedčajú, že sme nie národ, že naša reč je nie reč. Chcú nás utĺcť jednotou ako kyjakom. Veď dobre, áno, jednota, ale aby bola jednota, aby boli dvaja jedno, musia byť dve jednotky, a dospieť k vlastnej jednotke nám nedovoľujú, zastrašujú nás, ničia nám ju, drobia nás samých na štrk, aby sme sa sami nevedeli zjednotiť v tvrdý kameň, ktorý je potrebný do spoločnej stavby… Čo sme my?

— Hlúpi Slováci, — odpovedal ktosi nablízku.

— Nie ani tak hlúpi, — nadviazal Petrovič, — ako ochotní skákať do každej papule, čo nás chce pohltiť.

— A slabí, — dodal druhý.

— Otrockí ešte, — doplnil tretí.

— Áno, áno! To sú naše vrodené vlastnosti, — búchal sa poslanec po prsiach. — Za tieto vlastnosti nás potľapkávajú po pleciach, a my sme na to potľapkávame hrdí, my ho vyhľadávame, lebo, odpusťte mi, bratia, za úprimnosť: v nás je ešte jedna ponižujúca vlastnosť, ktorá škrtí každú dobrú sejbu, a to je naša bezcharakterná podlízavosť. Živí ju miazga osobného úspechu. My sme súci lízať parkety, aby sme sa dostali k milostivým pánom, aby láskavo vyhoveli nášmu žobraniu. My sme na stupni sluhov, ktorí sa tešia z prepitného. Psi, ktorí vrtia chvostom, keď vidia u pána klobásku… A keď vytrčíme svoje slimačie rožky ako dnes, keď neprosíme o almužnu, ale požadujeme, hneď nás šparcú, aby sme svoje rožteky stiahli a zmizli vo svojej škrupinke…

Kvôli čomu?… Kvôli poriadku, pokoju a tichu, aby smei naďalej boli mlčanliví, mäkkí, podlí, podlízaví, bezcharakterní, slimáci!… Nie! I pre nás sú polia! Von zo škrupín!…

— Von! Vóón!

Dvor zahučal. A keď hučanie stíchlo, z ktoréhosi obloka hrubo zareval tučný pán v tvrdom klobúku:

— Dosť! Nepočúvajte ho! To je agrárnik! Je členom štrnástich správnych rád! On sa už pasie!

— Ticho!

— Kuš!

— Dajte mu tam po rypáku! — volali na rušiteľa dolustojaci a hrozili päsťami do obloka. Tí, čo boli v obloku, strhli pána do izby. Lampa zhasla. Dvere na izbe sa otvorili a po krátkom šúchaní našiel sa nespokojenec v chodbe. Dvere šťukli. Pán si napravil klobúk, potiahol pod bradou kravatu, zavrtel hlavou, a nahlas hrešiac, pustil sa dolu schodmi.

Rečniaci poslanec počul výkrik a poznal po hlase Radláka. „To on preto, že nedostal mandát,“ zamrzelo ho také „krpčiarstvo“.

— A ešte jedno nás kazí: závisť, — obnovil po krátkej pauze svoju reč. — Závidíme si, najmä nášmu človeku náš človek. Nik nevyčíta, že latifundiá kupujú u nás bohatí Židia, o tom nenájdete slovka ani v Zemi ani v Nástupe, ale keď náš človek má škvarku, už ju delia, už píšu o demokratizácii pôdy. Keď náš človek má trošku vyšší úrad, už ho ťahajú dolu, a akoby im brucho mastil, keď mizne z povrchu. Keď sa nášmu človeku dobre darí, aká protivná vec! Nezdar by bol omnoho príjemnejší…

Myslel pritom na Radláka: „Ani on nemohol vydržať, že mám úspech, a bol by rád pohuckať mládež proti mne.“

Skončil svoju významnú reč vyznaním, aby sme si všetci chránili to, čo je naše, len nie svoje zlé vlastnosti, spod ktorých sa musíme oslobodiť, len vtedy príde naše skutočné oslobodenie.

Čo prinútilo Petroviča k takýmto rečiam? Domáca výchova, kde, ako vieme, bola pani Ľudmila absolútnou vlastenkou? Či to vybuchol prirodzený vzdor, ktorý sa rodí v človeku, keď cíti, že na ňom páchajú nespravodlivosť? Či práve tá rečníkom spomínaná zdvorilosť, mäkkosť a bezcharakternosť, ktorá chce ulahodiť každému?

Poslanec mal pred sebou nacionálnu mládež, a hoci bol prívržencom takzvaného „stredu“, kde sa všetko pokojne mieša ako v dobrej kuchyni, a keď sa i tlčie, to len kvôli dobrote a sladkosti múčnika: musel rečniť šovinisticky, aby sa poslucháčstvu zapáčil. To bola práve tá moc chvíle, ktorej podľahol.