Demokrati

—— Pán otec slečny Želmíry? —— počul Petrovič otázku. Obrátil hlavu smerom k slovám. To sa Dubec spytoval, a akoby bolo isté, že to druhý byť nemôže, zablahoželal a fúzy mu od radosti vyskočili. Ukázali sa spod nich malé, zafajčené zuby. Vykrámil, že slečnu už pozná od nehody s prevrhnutou bričkou.

Poslanec vedel o nehode, vedel aj o známosti od dcéry a od tetky. „Mal som sa mu hneď vtedy poďakovať,“ vyctil sa a napravil zameškané:

— Želka sa vtedy nadšene vyjadrila o vás, pán generálny direktor. Ja vám týmto tiež ďakujem, srdečne ďakujem, dosť oneskorene síce, ale nemal som šťastie vás poznať.

Sadli si bližšie k sebe.

— Elegantný výkon, — oduševňoval sa Dubec. — Pôvabné, veľmi dobrá myšlienka.

Petrovič si šúľal bradu prstami. Dobre mu padla Dubcova pochvala, tým lepšie, že to direktor skôr sebe hovoril, akoby sa unášal bez ohľadu na otcovu prítomnosť.

— Krásne. Veľkolepé, — vychádzali z neho slová celkom zreteľne, — neľutujem, že som prišiel, pôžitok!

„A ja som jej skoro zakázal,“ vyčítal si poslanec, pozerajúc na ihrisko a počúvajúc tlmené, pochvalné slová. „Predstavím ho i žene,“ umienil si, „veď je to celkom slušný človek… Čo tá tetka nahovorila… Držibaba lakomá! Pre niekoľko korún spraví Lucifera z najmilšieho človeka.“

Prišla mu na um i kauza. Dubec c/a Dubec. Teraz by bola príležitosť dozvedieť sa, či nezabudol na svoju dcéru Aničku. Nie, teraz nie je vhodný čas na to, keď sa tak krásne vyslovuje o Želke… Ale bola by to istá žartovná dôvera, keby mu tak prezradil, že má žalobu proti nemu. Veď nie vážnu, len takú. Ľudia sa so všeličím obracajú na neho, ako na advokáta. Povie mu, že ho nepoznal, preto vec prijal. Keby bol vedel… Teraz už vie, koho to mal žalovať. Poverenie vráti.

Petrovičovi sa zazdalo, že vidí viac zápasov. Tu nebojuje len Sparta s Herkulesom. Tu bojuje advokát Petrovič s otcom Petrovičom, Anička so Želkou. Ak advokát vyhrá, prehrá otec, alebo ak advokát vyhrá, vyhrá Anička a Želka prehrá prípadne Dubca, ktorý sa ako i teraz vidieť, o nu zaujíma. Bolo by treba zistiť, či sa vážne zaujíma. Ak sa vážne zaujíma, bolo by sprosté žalovať ho. To je potom Dubcovo vrecko a jeho vrecko — jedno vrecko, azda si len nebude vlastné vrecká vyvracať.

Želke podali biely plášť dvaja hráči, jeden v bielom trikote s červenými nohavicami, druhý v červenom trikote s bielymi nohavicami, a jeden z ľavej, druhý z pravej strany odprevádzali ju na tribúnu s hodnostármi. Tam mala rezervované miesto neďaleko viceprezidenta, ktorý, tlieskajúc, sa jej poklonil nadvihnúc sa trošku z fotela a nevediac sa rozhodnúť, či má vstať a poďakovať sa za pekný výkon, či stačí len nemý pozdrav s úsmevom.

Keď uvážil, že slečnu vlastne nepozná, a pravda, nik sa nedomyslí, aby mu ju predstavili, lebo veď športovci nevedia, čo sa patrí, uspokojil sa s nemým, príjemným pozdravom.

Začal sa riadny zápas.

„Sprosté dievčatisko,“ nepratalo sa Petrovičovi do hlavy, že si nesadla z tejto strany, blízko Dubca, a nevyužila takú príležitosť.

Dubec sa zďaleka Želke poklonil. Ona mu veselo pokývala hlavou, ako starému známemu…

— A ja som chystal na vaše vrecko atentát, — vyrútilo sa z Petroviča, azda preto, že zamĺkli a žiadalo sa o niečom hovoriť.

— Žena? — spýtal sa Dubec a prekvapil Petroviča, že je tak blízko k pravde.

— Nie. Dievča.

— Dcéra Anna?

Poslanca hodilo o operadlo stoličky. Onemel. Len v mozgu mu zabľabotalo: „Ako ten človek vie hádať!“ Krk mu stuhol, nevedel ani hlavu spustiť na znak súhlasu. O uši mu brnkali slová, že je vec v poriadku, nebude treba žaloby ani atentátov, peniaze sú pri súde ako sirotský depozit. Na dievča sa síce zabudlo, ale keď pani Miklasová bola u Mahulieny a žiadala predloženie domácich matrík, vysvitlo, že sa Anna nevedie ani v jednom kalendári, lebo sa celkom osobitne manipuluje a jej prichodiace mesačné sumy sa ukladajú na knižku pod menom Mahuliena Činčarová.

— Odkladalo sa minimum a nazbieralo sa asi sedemdesiattisíc. Mahuliene som všetky matriky odobral. Teraz ich vedie hlavný správca. Mahulienu som poveril, aby dozerala na kravy a mlieko.

— A dcéru nechcete vidieť?“ kĺzalo sa s prekážkami z Petrovičových úst.

— Celá vec mi prišla nevhod. Bol by som mal celkom iné záujmy. Nateraz vážne. Dosť bolo mládeneckých kotrmelcov. Chcel som ešte jeden, posledný kotrmelec, aby som si alebo väzy zlomil, alebo už šiel raz po zemi takým, viete, rodinným, občianskym krokom… A odrazu, práve teraz, vyhupne z minulosti, z tmy akési dievča, ako moje ľahtikárske svedomie, a zvíri vo mne všetky moje hriechy… O dievča sa chcem starať, ale teraz by som ho rád zo svojho života „slávnostne vykopnúť“. Prekáža mi.

— Slávnostne vykopnúť? — vytrčil bradu Petrovič.

— Nuž, keď chcete, vyradírovať zo života. Preto vravím „slávnostne vykopnúť“, lebo to súvisí s dnešným slávnostným výkopom.

Petrovičovi sa rozbrieždilo v hlave. Ten vážny záujem by mala byť jeho dcéra. Tak je všetko v poriadku.

— Prosím vás, pán poslanec, nehovorte o tom slečne. „Celkom iste, celkom iste,“ vychádzalo slniečko z úsvitu.