Demokrati

Čas pokročil. Blížilo sa k jednej. Mnohí výborníci z vidieka chceli ísť na obed a odcestovať o pol tretej, aby budúceho týždňa mohli zasa prísť na zasadnutie zastupiteľského zboru, ktoré podľa neoverených zvestí malo byť posledné a rozpustené po odhlasovaní krajinského rozpočtu vzhľadom na spomínané voľby, aby sa mohli venovať kortešačkám.

Spravodajcovia vycítili, že sa výborníci náhlia, ponáhľali sa i oni.

Zadržali trochu voľby sekundárov, najmä ošetrovateľov a ešte viac kuričov. Uchádzačov bolo veľmi mnoho a skoro každý tretí výborník mal svojho sekundára, ošetrovateľa a kuriča. Dr. Homločko rozdával osmičky papiera, písali sa mená, rátali:

— Odovzdaných dvanásť lístkov, — čítal predseda, a ukladajúc lístky na kôpky, menoval navrhnutých, „dr.Grün, dr.Grün, dr.Achmatov, dr.Achmatov, dr.Achmatov, dr.Bencík … dr.Grün … dr.Achmatov … dr.Bencík, dr.Bencík … dr.Bencík … dr.Bencík … A tak teda dr.Grün, jeden, dva, tri … dr.Achmatov, jeden, dva, tri, štyri … dr.Bencík, jeden, dva, tri, štyri, päť … Zvolený je dr. Bencík piatimi hlasmi…“

Po voľbách bolo už len počuť:

— Turistický spolok v Banskej Bystrici — päťtisíc korún.

— Nikto proti? … Prijíma sa.

— Turistický spolok v Banskej Bystrici — päťtisíc korún.

Predseda sa už nespýtal: „Kto je proti?“ Len toľko:

— Ďalej!

— Turistický spolok v Brezne nad Hronom — dvetisíc.

— Ďalej!

— Turistický spolok v Ružomberku — päťtisíc.

Predseda už len glgol, ako čo by chcel potisnúť, čo označovalo skrátene „ďalej!“.

— … stický spolok v Mikuláši — tritisíc … Spolok v Poprade — päť … Kežmarok — štyri, — skracoval i referent.

— Koľko ich máte? — zastavil ho na chvíľu predsedajúci.

— Dvadsaťosem.

— Ďalej!

— Stará Ves — tri … Nová — štyri…

— Aká Nová? Nová Baňa, či Nová Ves? Povedzte aspoň meno, — znepáčilo sa cválanie predsedovi.

— Nová Ves. Turistický spolok v Novej Vsi si žiada krajinskú podporu. Vo svojej žiadosti dôvodí…

— Nepotrebujeme vedieť, — vykríkli hlasy, — koľko?

— Navrhuje sa štyritisíc.

— Čo štyritisíc? — znervóznel predseda.

— Korún.

— Tak povedzte … Neviete referovať,“ zažalostil, mihnúc na suseda dr. Kyjak. „To máš tak. Vôl.“

Pomýlený spravodajca odkrákoril svoj referát. Sadol si namrzený.

„Človek nevyhovie,“ zahundral si pod nos.

Bola na rade osveta.

Vstal starší pán s čiernym veľkým účesom, rozdeleným napravo širokým bokovým jarčekom. Vravel pomalšie a tenorom. Cviker na nose mu sedel krivo a triasol sa, ako čo by sa mu žiadalo padnúť do aktu. Pritlačil si ho k nosu a narovnával.

— Čo si už raz nekúpi nový cviker? — zamrzelo zasa predsedu.

Niekoľko škôl, ktoré žiadali príspevok na stavbu, prešlo bez námietok. Neutrpeli ujmy ani národné osvetové domy. Múzeá našli odobrenie. Pri kláštorskom gymnáziu len socialista Malérnik hádzal rukami okolo hlavy, ako čo by chcel odohnať dotieravú muchu. Neďaleko sediaci Koreň poza Mangorov chrbát sa ho posmešne spýtal:

— Nepáči sa?

— Ale páči, — odvrkol Malérnik, — dal by som ešte šesťtisíc, len aby bol koniec.

— Čomu? Zasadnutiu, či gymnáziu, — vmiešal sa uštipačne do dialógu Mangora.

— Obom, — odvrkol Malérnik.

Predseda pozrel na nich:

— Hlásite sa o slovo?

Zatíchli.

Nik nebránil ani rozličným podporám prehistorickým, historickým, archeologickým, prírodovedeckým, astronomickým, etnografickým, jazykospytným, technickým, umeleckým a iným. Prešla i hlístová akcia; i škodlivý chrobák sosnokaz obecný. Nezadrapil sa nikto do Osvetového zväzu, ani do Roľníckej osvety, ani do Sociálnej akadémie, ani do Klerikálnej kultúry, ani do Priateľského spolku s kultúrou ZSSR, ani do Besedy umenia a vied, ani do spolkov všetkých možných spisovateľov druhej, tretej a štvrtej generácie. Každý dostal do klobúka — bez reptania. Petrovič naozaj ani nezažmurkol.

A predsa.

Keď referent akosi bojazlivo pretisol cez stisnuté ústa: „Národná akadémia …“, výborník Klinček naostril uši ako zajac v kapuste, keď nespí. Otrčil obe dlane pred seba, akoby chcel odohnať satana, čím zastavil spravodajcovu reč, vstal, pohladil si na zadku dokrčený, polodlhý čierny kabát a nízkym, vážnym hlasom sekol:

— Kontra!

Už to, že vstal, bolo náramne nebezpečné, lebo len referenti vstávali, výborníci sedeli, keď hovorili.

— Musím protestovať, — začal po krátkej kontre, — nerád, ale musím, žiaľ mi je, ľúto mi je, že sa veci tak vyvinuli. Mojou národnou povinnosťou je prosiť pána prezidenta, aby žiadosť tejto našej najstaršej, najvyššej, takrečeno dejinnej národnej „ustanovizne“ bola sňatá z denného poriadku. Udalosť, ktorá sa stala v budove tohto spolku, viacej ako spolku, opakujem, národnej inštitúcie, bude, myslím, dostatočnou príčinou, aby sa tak stalo, ako navrhujem, totižto: sňatie žiadosti z programu. Stala sa vec neslýchaná, neuveriteľná. Rozpoviem nakrátko: Slovutný anglický žurnalista, anglický žurnalista…

— Smith, — pomohol Mangora.

— Viem. Len som chcel prízvukovať, že anglický… Smith, slávny anglický žurnalista, náš dobrý priateľ, akých máme veľmi málo, navštívil našu Akadémiu v sprievode nášho kolegu, — ukázal na Mangoru. — Pri prehliadke bol cicerónom mladý tajomník …

— Brôžik, — šepkal Mangora.