Demokrati

Tohto pána sme už spomínali. Bol koreferentom sociálnych veci, ináč redaktor, stĺp sociálnodemokratickej strany, teda ľavý, a ako každý ľavý vraví o sebe, pokrokový. Mladý, nižší, bledovlasý, s dobrou, zdravou, plnou tvárou, bez fúzov, hotovou vždy usmiať sa alebo byť prekvapenou, rozpačitou, hľadiacou v nedorozumení na predsedu, na prísediacich, na spravodajcov, akoby sa opytoval: „Teda tak? A vy čo na to? Čudné. Veď vy viete, že je to nie tak.“ Často posmešný, sám citlivý, nedotknuteľný, mnoho hovoriaci a pre večné reči patriaci medzi najvážnejších členov výboru.

— Už zas niečo smrdi, — znepokojil sa predseda a obrátil sa poltvárou k dr. Kyjakovi.

— Iste nemocnice, — prisviedčal Kyjak, nehľadiac na predsedu.

— Sotva. Nemocnice sú v poriadku. Nedávno ich revidoval.

Neboli to nemocnice. Teraz posmrdkávalo z Azylu, ústavu „duševne úchylných detí“.

— Dostal som list, — vyťahoval Mangora písmo z veľkej žltej kapsy s prackami, — že je stav detí v ústave Azyl hrozný. Deti sú čierne od nečistoty. Fantazírujú od hladu. Bruchá im napuchli. Sú zavšivavené. Samá chrasta… Hneď som skočil do samosprávneho auta… I tu prosím, — odbočil na chvíľu od predmetu, — komu slúži samosprávne auto? Úradníkom a či výborníkom?

— No, výborníkom, — začudoval sa predseda, — to sa rozumie.

Mangora sa poobzeral po výborníkoch: „Počúvate?“ hovorili jeho oči.

— Neviem, — pokračoval po pomlčke, — ja myslím, že sa aj iní rozvážajú, a to s rodinami… Ale to je teraz vedľajšie…

— To je nie vedľajšie, — napaprčil sa predseda, — povedzte, kto, prosím si mená. Ešte si budú myslieť, že ja. Ja ten voz obídem na tridsať krokov.

— Poslúžim pánu prezidentovi… Hneď by som bol skočil do auta, ale som musel čakať, kým sa ten pán vráti z Grinavy.

— Dopisovateľka z Ameriky, — vysvetlil Homločko, ktorý disponoval s vozom, — chcela vidieť ľudový kroj.

— V Grinave? Tam sa pije. Čo vy tu tárate?

— To jej manžel bol zvedavý na naše vina. — motal hlavný radca.

Páni výbornici sa smiali, ale predseda zostal prísny:

— Hneď po zasadnutí mi celú vec vysvetlite… Ráčte pokračovať.

— Chcel som sa presvedčiť na mieste, či je to tak, — ujal sa zasa slova Mangora. — Ťahám zvonec. Nik. Búcham. Nik. Bolo mi to podozrivé. Iste schovávajú úchylné deti, alebo čistia. Neotvárajú, aby získali čas. A tu náš šofér: „Poďme,“ hovorí, „kaplnkou.“ Šofér sa vo všetkom vyzná. Ideme a prídeme na dvor. I tu nás zadržali, ale napokon predsa vpustili. No, myslím si, bude tu svinstva. Prezrel som všetky siene, izby, kúty, postele, bielizeň, slamu v slamníkoch, kuchyňu, komoru, zásoby. Nič závadné som nenašiel. Všade vzorná čistota, opatera, dozor, komory plné zásob. Celý výsledok môjho pozorovania a skúmania dve vši u dvoch detí…

— Ískali ste? — zatriasol sa v smiechu Cucák.

— Ja som len jednu hnidu našiel… To nepríde do zápisnice, — udelil si slovo predseda a zamračil sa na Cucáka. — Je to vážna vec, nič nie smiešne, — pokarhal ho za smiech. — Nesmiali by ste sa, keby ste boli videli, čo som ja videl. Bolo tam hrbaté decko, žlté, kosť a koža. Nevedelo zísť z postieľky. No, úžas. A predsa sa všetkému tešilo, tľapkalo rúčkami, chúďa! Páni! Keby ste to videli!… Dostal som totižto i ja list, písaný na štyri strany, podpis nečitateľný. Iste taký istý, ako dostal pán poslanec Mangora.

Mangora potvrdil, kývnuc hlavou, a chcel pokračovať vo svojej nekonečnej reči:

— Áno, áno, to hrbaté a ešte jedno, skoro zelené. U týchto dvoch som našiel…

— Taký list sa odklepe v desiatich exemplároch, — prebil predseda Mangoru, — a rozošle sa na desať strán. Šiel som sa i ja presvedčiť do toho Azylu. Neoznámene, nepredvídane som prišiel, aby sa nemohlo nič zakryť. Tak ako vy, pán redaktor. A to, čo sa vám stalo, stalo sa i mne. Nechceli ma dnu pustiť. Oháňali sa, že už piati páni prezerali ústav. Každý deň vraj iný čert príde. Boli, hovorila mi vedúca, už z ministerstva, boli z akéhosi inšpektorátu, zo Zväzu sociálnych spolkov, z Červeného kríža, obvodný lekár, okresný lekár, krajinský lekár. Každý rozkazoval, dával úpravy, že vraj už nevedia, koho majú počúvať. Darmo som sa jej predstavoval, že som ja prezident, krajinský prezident. Čo taká sestrička vie, kto je to ten prezident. Ani som jej to nemal za zlé. Veríte, či neveríte, musel som ísť k notárovi. Ten jej vysvetlil, kto som, čo som. Ískala pani richtárka. Tá našla jednu jedinú voš u toho žltého, hrbatého chlapčeka. Hneď som poveril notára, aby každý mesiac šiel raz do ústavu a podával mi o jeho stave správu…

— To je málo raz za mesiac, — nebol spokojný Klinček, kňaz s holým temenom ako Koziakovský. Nosil neobyčajne veľké okuliare, ktoré jeho mladú tvár robili vážnou. Keď hovoril, navrela mu žila na ľavej sluche, a čím bola reč dlhšia, tým viac žila hrubla a prezrádzala často jeho vnútorné rozčúlenie. Slovák-centralista, československý ľudák.