Demokrati

— Čo má potom robiť obvodný lekár? To je jeho povinnosť, — zatiahol Terenčéni, tiež kňaz, lenže na rozdiel od Klinčeka mal brčkavé, šedivasté, husté vlasy a bol Slovákom-autonomistom, slovenským ľudákom, ktorý mihal jedným okom na centralistov, teda nie zúrivý.

— Načo je ústavný lekár? — zamudroval Cucák.

— A okresný, — zamiešal sa Koziakovský.

— A u jedného zeleného chlapčeka ako tráva, — domáha sa slova Mangora, — porazeného na nohu, o barlách…

— Tu je vinný lekár ústavu, on má dať pozor, — tvrdil Cucák Koziakovskému.

— Na to je okresný, — duplikoval Koziakovský Cucákovi, — aby ho upozornil na jeho povinnosti.

— Predovšetkým obvodný, — pridržiaval sa svojej mienky Terenčéni a zdvihol ukazovák, — jeho by som vzal na raport.

— A u jedného chlapčeka, zeleného ako tráva, — zvýšil hlas Mangora. Poobzeral sa po prítomných s nemou výčitkou v tvári: „Ľa, nemôžem ani hovoriť.“ Fľochol i na predsedu s prosbou v očiach: „Urobte poriadok. Takto nikdy neskončím.“

— Kde je zdravotný šéf? — Nadvihol sa zo stoličky predseda, nepočúvajúc a nehľadiac na Mangoru.

Šéf zdravotníctva, vládny radca dr. Perlička, sedel na kanape neďaleko inžinierov s dr.Žaluďom, tiež vládnym radcom. Zhovárali sa potichu, ale veľmi zaujímavo a dôverne. Šuškali si o tom, že keby dr.Kyjak bol povolaný do Prahy, uvoľnila by sa jeho jednotka, a Žaluď by sedel ako viceprezident po ľavom boku prezidenta. Lenže dr.Kyjak je ako bralo v blatnických horách, nedá sa pohnúť. Bude treba uvoľniť Zimákovu stoličku. Predpísaný vek na služobnú smrť už má a plecia mu ťaží štyridsaťpäť služobných rokov.

— V pätnástom roku začal slúžiť? — vyratúval Perlička, priložil si dlaň na čelo a pozeral na povalu.

— Nie. Ten nešťastný legionársky zákon vidí u legionára všetko trojnásobne, okrem platu.

— Prečo nešťastný? V tvojom prípade šťastný. Keby tohto zákona nebolo, Zimák by nemal vyslúžené roky, a ty by si musel čakať. Tak sa pomstí privilégium. Chyba je, že máš pred sebou poslanca Stehlíka. Jeho nepreskočíš.

— Načo by som skákal na staré kolená. Stehlík je naučený skákať zo stromu na strom, z konára na konár. Skočí z „mimo služby“, v ktorej ako poslanec sedí, „do služby“ na niekoľko dní, zobne Zimákovu jednotku a zasa skočí do inej služby. Kto sadne na opustenú vetvu s jednotkou?

— Ty.

— Preto musí povedať Zimák s Nezvalom: „Sbohem a šáteček.“

— Nhá! Táák?

— Tak.

— Kde sa prepadol zdravotný šéf? — nevidel Perličku pre vysokého Petroviča, ktorému sedel za chrbtom.

— Teba hľadajú, — upozornil šeptajúceho Perličku Koziakovský. Šéf zdravotníctva nevedel hneď, o čo ide, tak ho boli zaujali Žaluďove vývody.

— Žiadam, aby pán šéflekár dal pozor, keď sa rokuje o zdravotných veciach, — zahrmel na neho predseda.

— To je vec sociálna, — vyhovoril sa doktor s úsmevom, ktorý mu stále sedel v tvári.

— Sociálna a zdravotná, — rozlúštil predseda, — viete, o čo ide?

— Bol som v ústave.

— Dostali ste tiež list?

— Dostal. Mám z neho päť exemplárov. Jeden z prezídia, jeden od pána prezidenta, jeden od ministerstva, ktoré mi ho dalo na vyšetrenie, jeden od okresu, kde sa o stave Azylu podáva správa, a jeden od obvodného lekára, ktorý mi ho dal, keď som ústav vyšetroval.

— No, a čo ste našli?

— Všetko v najväčšom poriadku.

— Ani jedna voš?

— Ani jedna.

— Ani okresný lekár?

— On podáva správu o troch. Bol tam predo mnou. Stačili vyčesať.

— Nálezy sa rozchádzajú. Pán výborník Mangora našiel dve, ja jednu, okresný lekár tri, vy ani jednu, teraz už neviem, aký je pravý stav, — zakolísal sa predseda a poškriabal sa nechtami na zátylku.

— Navrhujem vyslať komisiu, ktorá by zistila na mieste onen právny stav, slúžiaci za bezpečný podklad pre naše budúce rokovanie, — triasol prstami v povetrí dr. Rubár. Druhú ruku mal pod kabátom a šúchal si ňou podpazušie.

— Je tu konkrétny návrh, aby sa vyslala osobitná komisia, ktorá by zistila skutočný stav, — zopakoval predseda.

Koziakovský sa hlásil o slovo.

— Prosím pána Koziakovského.

— Myslím, veľactení páni, — začal, šúchajúc si lakťom bok, „že sa nás Azyl netýka, lebo je to nie krajinský podnik, mohli by sme prejsť ponadeň na denný poriadok.“

— Je tu návrh, aby sme prešli na denný poriadok, — ustálil predseda.

V povetrí sa kolísala ruka dr. Základného.

— Má slovo pán doktor Základný.

— Tak sa mi vidí, že je jedno, či je to ústav krajinský, či štátny, či privátny, — čiaral si zastrúhaným koncom ceruzky ostrihanú hlavu. Jeho temeno sa podobalo železničnému uzlu. — Čistota je naším všeobecným záujmom, a tak sa nás všetkých týka. Nemôžeme čakať, kým vši zožerú niektoré nemluvňa. Treba nám predbehnúť prípadný európsky škandál. Prikláňam sa k návrhu pána doktora Rubála: Nech sa vyšle osobitná komisia, pozostávajúca z členov výboru, a nech sa priberú k nej aj odborníci.

— O slovo sa hlásil pán Malérnik, — vyzval predseda.

— Neodporúčam veľký aparát, — zaknísal sa sediačky Malérnik, — pre niekoľko drobných zvierat stačí kuratórium. Bolo by treba mu to dôrazne napísať a ho upozorniť.