Demokrati

Mikeska si myslel, že je teraz čas niečo urobiť za Rozvalida. Zbledol v tvári a vykríkol:

— Rozvalid! Nech žije Rozvalid!

To už smrdelo neposlušnosťou. Predseda uvážil, že teraz už len smelou bezohľadnosťou zvíťazí. Bystro vstal a zdvihol dovysoka obe ruky. Ľudia začali tíchnuť. Čakali zmenu v poradí kandidátky. Videli, ako sa ich vodca narovnal, vypäl prsia, zaťal bradu do golierika a trhnúc rukami zhora nadol, panovite vybúšil:

— Tak to musí byť! To je diktát strany! Punktum! Komu sa nepáči, nech nás opustí!

Čakal chvíľu a potom zopakoval:

— Komu sa nepáči, nech nás opustí!

Nik sa nehýbal.

— Lebo kto nepočúva predsedníctvo, prestáva byť naším straníkom… Nik… — Poobzeral sa dookola, potom sa strmo obrátil k hrdzavému generálnemu tajomníkovi. Rozkázal mu hrozivo, aby to všetci počuli:

— Zistite mi toho kučeravého tam pri kachliach… A toho červeného, čo sa opiera o dvere… Toho s tými fúziskami… Kto je to v tých širokých nohaviciach a pančuchách?

Tajomník odbehol zisťovať.

— S tými pánmi sa pozhováram osobne.

To boli tí, ktorí sa pozastavovali nad kandidátkou.

— Zameníme… Tomu sa sníva o Rozvalidovi, ktorý daroval internacionalistom pol milióna korún. No počkaj!… A prosím vás, nájdite mi redaktora Slivku. Nech príde sem. Disciplína musí byť i v demokracii. Demokracia nie je bezuzdnosť. Cválajúce kone na poli. Dám mu interview o disciplíne v demokracii, o demokratickej diktatúre, o vôli väčšiny, ktorej sa musí každý podrobiť…

Semeňánsky a Petrovič odbehli hľadať redaktora.

Už nikto ani nemukol.

— To je práve to nechápanie, — vyvracal dlane predseda, — v demokracii treba najviac počúvať, lebo je v nej najviac rozkazov, — a akoby sa vyhováral pred okolostojacimi, naoko chladný, ale zdnuka ešte vždy pobúrený, opätoval:

— Tie rozkazy dáva strana, a nie my — ľud, — pobúchal sa po prsiach. — Strana je ten inžinier, ktorý putná bezuzdnú rieku, hotovú kedykoľvek zaliať úrodné polia. Strana je diktátorom, nie jednotlivec, a keď je ten jednotlivec i vodcom, vodca má ústa strany, ktoré vypovedia, čo strana chce. Vôľa strany sa kryštalizuje v tisícich dôkladných uváženiach, v tisícich poradách… Hlúpe, hlúpe nechápanie! Úprimne povedané: nie národná vôľa, ale organizovaná strana a jej vôľa. To si musíme konečne všetci uvedomiť.

„Kto je to tá strana?“ posmievali sa Rubárove myšlienky.

— A to sme my, — rozlušťoval predseda nepočutú otázku. „Kto my?“ smial sa v duchu Rubár.

— My, my, strana, — začul predsedu.

„Tu kdesi chýba koliesko logiky,“ myslel si Rubár.

Kandidovaný bol na prvom mieste Ökrös, za ním Petrovič, Radlák, roľník Dúbrava, spolu pätnásť, hoci sa nerátalo viac ako s troma mandátmi v tomto volebnom kraji.

Vyčerpaný predseda si utieral šatkou krk, keď odchádzal do malej bočnej izby.

— Národ! — skĺzlo mu opovržlivo a potichu z úst.

Myslel pritom na nepočúvnych hlupákov, politických analfabetov…

— Preskočil si ma, — neudržal napokon v sebe zarmútený Radlák a vyčítal veselému Petrovičovi, keď šiel s ním do rezervovanej malej jedálne, kde mala byť krátka, dôverná večera.

— Byrokratizujeme sa a preskakujeme sa navzájom ako úradníci. Zato sa ty nehnevaj, v parlamente nás neočíslujú, nebude to na nás vidieť a plat zostane rovnaký, — smial sa Petrovič.

— Diktatúra, — zašomral Radlák.

— Nie, demokracia.

— Keby si bol za mnou, bola by to diktatúra.

— Nie, vôľa väčšiny a disciplína.

— Ale uznáš, že ten Maďar na prvom mieste je predsa len škandál, — bolelo Radláka.

— Keby bol za nami, bola by to spravodlivosť, — rozlišoval Petrovič. — Vždy od miesta závisí, ako sa čo volá. V zákone národná sloboda, v strane vôľa vodcov. V zákone je ľud jedným prameňom štátnej moci, v strane je prameňom moci silný a múdry vodca. V zákone demokracia, v strane, ako ty vravíš, diktatúra, a ako ja vravím, disciplína. Už sa len nehnevaj!

Poklepal Radláka po pleci a poskočil do kroku od radosti…

Schodmi k mriežkovej bráne pomaly zostupoval Mikeska a rozľútostený, že ho nevolali na dôvernú večeru, žalostil pre seba:

— Toho Rozvalida sme utopili. Dobre bude, ak ma nestiahne so sebou. Bolo mi treba skákať za ním do vody?…

11. Budem poslancom

Keď sa advokát Petrovič po priateľskej večeri lúčil s predsedom strany pred mrežovou bránou klubu, povedal mu predseda, majúc jednu nohu na stúpadle voza: — A teraz sa do roboty, pán poslanec.

I prízvuk slov i držanie nohy na stúpadle i krátka veta, prednesená úsečným, bezpečným, hlbokým hlasom, vyrážali moc a istotu v pravde, na ktorú sa možno sväto-sväte spoľahnúť. Takto vybavoval neraz veci svojich straníkov i odborníkov a zavše i závažné štátne veci. Ako iní vedúci politici, ani on nemal nazvyš času púšťať sa do dlhých rozhovorov. Bude, nebude, stane sa, nestane sa, a dosť, každá sekunda je drahá. Preto tá noha na stúpadle.

Zmizol v tme voza, ktorý sa tíško, bez hrmotu a džezbendových škál pohol, nenechávajúc za sebou benzínový a olejový smrad, ani len obláčik dymu, len dva čiarkované pásy kolies na prachu ulice.

Ostatní páni, ktorí svojho vodcu tiež odprevádzali k autu, popodávali si ruky.

— Kadiaľ?

— Tadiaľto.

Ukázal na smer.