Harry Potter a Kameň mudrcov

S chýbajúcou polovicou fúzov vyzeral nebezpečne a nik sa mu neodvážil odporovať. O desať minút sa už predierali pomedzi zabarikádované dvere, nasadli do auta a uháňali smerom k diaľnici. Dudley na zadnom sedadle posmrkával. Otec mu vylepil zaucho, keď mu chcel zabrániť, aby si do športového vaku pribalil aj televízor, videorekordér a počítač.

Viezli sa chvíľu. Viezli sa celú večnosť. Dokonca ani teta Petunia sa neodvážila opýtať sa, kam idú. Strýko Vernon z času na čas prudko otočil volantom a chvíľu sa viezli opačným smerom.

„Musíme sa ich striasť,“ bľabotal ako vo vytržení vždy, keď to urobil.

Nezastavili ani raz, aby sa najedli či napili. Keď padla noc, Dudley začal zavýjať. V živote nemal takýto zlý deň. Bol hladný, zmeškal svojich päť obľúbených televíznych programov a ešte nikdy sa nemusel tak dlho zaobísť bez toho, aby nevyhodil do vzduchu votrelca v počítači.

Napokon strýko Vernon zastal pred ošarpaným hotelom na predmestí nejakého veľkého mesta. Dudleyho a Harryho ubytovali v izbe s manželskými posteľami a vlhkými, zatuchnutými perinami. Dudley chrápal, no Harry nespal, sedel na okennom parapete, hľadel na svetlá okoloidúcich áut a premýšľal...

Na druhý deň ráno mali na raňajky stuchnuté obilné vločky a hrianky so studenými zaváranými paradajkami. Práve dojedali, keď k ich stolu podišla majiteľka hotela:

„Prepáčte, je niekto z vás pán Potter? Takýchto mám na recepcii asi sto.“

Ukázala im obálku, na ktorej bolo zeleným atramentom napísané:

Pán Potter

izba 17

Hotel s výhľadom na koľajnice

Cotework

Harry načiahol ruku za listom, no strýko Vernon mu po nej plesol. Recepčná sa nestačila čudovať.

„Ja ich prevezmem,“ povedal strýko Vernon, rýchlo vstal a vypochodoval z reštaurácie za majiteľkou hotela.

„Nebolo by lepšie, keby sme sa vrátili domov?“ nesmelo sa spýtala teta Petunia o niekoľko hodín neskôr, no strýko Vernon akoby ju nepočul. Nik z nich netušil, čo má v úmysle. Zaviezol ich do stredu lesa, vystúpil, rozhliadol sa, pokrútil hlavou, znova nastúpil a opäť pokračovali v ceste. To isté sa opakovalo uprostred pooraného poľa, v polovici visutého mosta i na samom vrchu viacpodlažných garáží.

„Ocko sa zbláznil, však?“ opýtal sa Dudley tety Petunie odovzdane. Strýko Vernon zaparkoval na pobreží, zamkol ich v aute a niekam sa vyparil.

Rozpršalo sa. Na strechu auta padali veľké dažďové kvapky. Dudley začal fňukať.

„Je pondelok,“ povedala svojej mame. „Dnes dávajú Xenu... Chcem zostať na noc niekde, kde je televízor.“

Pondelok. Harrymu odrazu zišlo čosi na um. Ak bol dnes pondelok – a na Dudleyho sa v tomto dalo spoľahnúť, vždy vedel, aký je deň podľa toho, čo dávali v televízii – tak potom zajtra, v utorok, má jedenásť rokov. Na narodeniny síce nikdy nedostáva nejaké veľké dary – minulý rok, napríklad, mu Dursleyovci darovali vešiak a pár starých strýkových ponožiek. No i tak, človek predsa nemáva jedenásť každý deň.

Keď sa strýko Vernon vrátil, usmieval sa. Niesol dlhý, tenký balíček, a keď sa ho teta Petunia pýtala, čo kúpil, neodpovedal jej.

„Našiel som skvelé miesto!“ vykríkol. „Ideme! Všetci von!“

Vonku bolo veľmi chladno. Strýko Vernon ukazoval na čosi, čo vyzeralo ako veľký útes uprostred mora. Vysoko na ňom bola učupená tá najúbohejšia chatrč, akú si len viete predstaviť.

„Na dnešnú noc hlásia búrky!“ zvolal strýko Ver non radostne a tleskol rukami. „A tento pán bol taký láskavý a požičal nám svoj čln!“

Prišuchtal sa k nim akýsi bezzubý starý chlap a so škodoradostným úškrnom ukazoval na polorozpadnutý čln nadskakujúci na sivastej vode.

„Zohnal som niečo pod zub,“ oznámil im strýko Vernon, „takže, všetci na palubu!“

V člne bola hrozná zima. Za krk im striekala ľadová morská voda a dážď a do tváre im šľahal mrazivý vietor. Po niekoľkých hodinách doplávali k útesu, strýko Vernon ich viedol hore k polorozpadnutému domcu a celou cestou sa šmýkali a padali.

Vnútrajšok chatrče bol hrozný. Neuveriteľne to tam zapáchalo po morských riasach, v škárach drevených stien skuvíňal vietor, kozub bol vlhký a prázdny. Boli tam len dve miestnosti.

Ukázalo sa, že poživeň, ktorú strýko Vernon zadovážil, tvoria štyri balíčky zemiakových lupienkov a štyri banány. Strýko Vernon sa pokúsil zapáliť oheň v krbe, no prázdne obaly od lupienkov len dymili a krútili sa.

„Zišli by sa nejaké listy,“ povedal rozšafne.

Mal veľmi dobrú náladu. Zjavne si myslel, že nik nemá šancu nájsť ich tu a uprostred búrky im doručiť poštu. Harry s ním v kútiku duše súhlasil, no táto skutočnosť ho veru vôbec netešila.

Keď sa zotmelo, vôkol nich vypukla sľubovaná búrka. Vysoké vlny omývali steny chatrče a neľútostný vietor bičoval vetché okná. Teta Petunia našla v druhej miestnosti niekoľko plesnivých prikrývok a ustlala Dudleymu na pohovke, prežratej molami. Ona i strýko Vernon sa uložili do rozheganej postele vo vedľajšej miestnosti a Harryrnu nezostávalo nič iné, len si nájsť nejaký mäkší kúsok dlážky a schúliť sa pod tou najtenšou a najdotrhanejšou prikrývkou, čo zostala.