Harry Potter a Kameň mudrcov

Harrymu ani vo sne nenapadlo, že existuje také zvláštne a čarokrásne miesto. Miestnosť ožarovali tisíce a tisíce sviečok, ktoré sa vznášali vo vzduchu nad štyrmi dlhočiznými stolmi, za ktorými sedeli zvyšní študenti. Profesorka odviedla prvákov do stredu sály, tam zostali stáť v rade vedľa seba, čelom k študentom a chrbtom k učiteľom. Hľadeli na nich stovky tvárí, ktoré v mihotavom svetle sviečok pripomínali bledé lampáše. Kde-tu medzi študentmi boli roztrúsení striebristí duchovia. Harry sa chcel vyhnúť všetkým tým pohľadom, preto uprel zrak dohora a uvidel tam zamatovočierny strop posiaty hviezdami. Počul, ako Hermiona šepká: „Začarovali ho, aby vyzeral ako naozajstná obloha. Čítala som o tom v publikácii Rokfort a jeho dejiny.“

Naozaj bolo ťažké uveriť, že tam hore bol plafón, že Veľká sieň nie je pod šírym nebom.

Harry opäť pozrel pred seba, a to práve vo chvíli, keď profesorka McGonagallová pred prvákov kládla stoličku. Na ňu položila špicatý čarodejnícky klobúk. Ten klobúk bol poplátaný, obdratý a hrozne špinavý. Teta Petunia by dačo také vo svojom dome nestrpela.

Možno z neho budeme musieť vyčarovať králika, prebleslo Harrymu hlavou, alebo niečo také – všimol si, že všetci, rovnako ako on, upierajú zrak na klobúk. Niekoľko sekúnd panovalo absolútne ticho. Odrazu sa klobúk mykol. Trhlina nad obrubou sa doširoka otvorila ako ústa – a klobúk sa pustil do spevu:

Ach, možno sa vám nezdám pekný,
oči však všetko nevidia...
Dám na to krk, že nenájdete
múdrejší klobúk, než som ja.

Majte si svoje čierne čiapky,
cylindre lesklé, čo ja viem;
rokfortský klobúk som, viem veľa
a aj vás hravo pretromfnem.

Nič v svojich hlavách neskryjete –
triediaci klobúk vie to hneď,
nasaďte si ma, uvidíte,
aké miesto vám určil svet.

Môže to byť aj v Chrabromile –
tam žijú všetci odvážni,
čo statočne a s chrabrým srdcom
na skutky menia dávne sny.

Alebo v takom Bifľomore
pre poctivcov je miesta dosť,
pre všetkých, ktorí trpezlivo,
čestne si plnia povinnosť.

Nájdete sa aj v Bystrohlave,
keď máte v hlave filipa.
Takých, čo sršia vtipom, umom,
Bystrohlav pekne privíta.

Ale aj tamto v Slizoline
nikto by lepších nenašiel,
tam veru všetkého sú schopní,
len aby dosiahli svoj cieľ.

Tak si ma nasaďte, a rýchlo!
Kto skúsi, ten to uhádne.
Ste v dobrých rukách (žiadne nemám)
a myslí mi to parádne!

Keď klobúk dospieval, v sále zaznel búrlivý potlesk. Klobúk sa uklonil každému zo štyroch stolov a potom zostal opäť nehybne ležať.

„Nemusíme robiť nič iné, len si ho dať na hlavu,“ pošepol Ron Harrymu. „Ja toho Freda zabijem, tvrdil mi, že budem musieť bojovať s trolom.“

Harry sa nepatrne usmial. Áno, položiť si na hlavu klobúk je oveľa ľahšie ako predvádzať nejaké čary, no najradšej by si ho skúsil, keď sa nebude nik pozerať. Ten klobúk predsa len žiadal dosť; Harry si nepripadal ani statočný, ani vtipný, v tejto chvíli mal pocit, že neoplýva ani jednou z menovaných vlastností. Keby ten klobúk spomenul fakultu pre tých, čo sa cítia neisto, tá by bola asi preňho tá pravá.

Profesorka McGonagallová vystúpila dopredu a v rukách držala dlhý zvitok pergamenu.

„Keď prečítam vaše meno, nasadíte si klobúk a sadnete si na stoličku,“ povedala. „Abbottová Hannah!“

Z radu vystúpilo ružolíce dievča s plavými vrkočmi, nasadilo si klobúk, ktorý sa jej zošuchol až na nos, a sadlo si. Chvíľu bolo ticho.

„BIFĽOMOR!“ vykríkol klobúk.

Hannah vykročila k bifľomorskému stolu, odkiaľ sa ozýval potlesk a výkriky. Harry videl, ako jej duch objemného Tučniaka veselo kýva.

„Bonesová Susan!“

„BIFĽOMOR!“ zakričal opäť klobúk, Susan odcupitala k tomu istému stolu a sadla si vedľa Hannah.

„Boot Terry!“

„BYSTROHLAV!“

Tentoraz sa radoval druhý stôl zľava. Keď k nemu Terry dorazil, niekoľkí študenti sa postavili a blahoželali mu.

„Brocklehurstová Mandy“ išla tiež do Bystrohlavu, „Brownová Lavender“ putovala ako prvá do Chrabromilu, tentoraz prepukli ovácie pri stole celkom vľavo. Harry videl Ronových bratov-dvojičky, ako od radosti výskajú.