Harry Potter a Kameň mudrcov

Bolesť pominula tak rýchlo, ako prišla. Nepríjemný pocit z toho pohľadu však zostal.

„Kto je ten učiteľ, čo sedí vedľa profesora Quirrella?“ opýtal sa Percyho.

„Á, takže ty už poznáš Quirrella? Nečudo, že je taký nervózny, ten vedľa neho je profesor Snape. Učí elixíry, ale nie je z toho veľmi nadšený – každý vie, že si brúsi zuby na Quirrellov predmet. Snape totiž vie o temných silách strašne veľa.“

Harry Snapa hodnú chvíľu pozoroval, no ten už jeho pohľad neopätoval.

Napokon zmizli aj dezerty a profesor Dumbledore opäť vstal. Sieň stíchla.

„Hmm – teraz, keď sme sa už najedli a napili, dovoľte mi ešte pár slov. Mám pre vás niekoľko pokynov súvisiacich so začiatkom školského roka.

Žiadam všetkých prvákov, aby vzali na vedomie, že žiakom je vstup do lesa za školou prísne zakázaný. A niekoľkých študentov vyšších ročníkov upozorňujem, že to platí aj pre nich.“

Dumbledore uprel svoje žiarivé oči na weasleyovské dvojčatá.

„Pán Filch, náš školník, ma požiadal, aby som vám pripomenul, že čarovať mimo vyučovania na chodbách nie je dovolené.

Metlobalový turnaj sa začne v druhom týždni školského roka. Tí z vás, ktorí majú záujem hrať za svoju fakultu, nech sa prihlásia u madam Hoochovej. A ešte jedna vec, všetkým tým, ktorí nechcú zomrieť zdĺhavou a strašnou smrťou, odporúčam, aby nevstupovali do pravej chodby na treťom poschodí!“

Harry sa zasmial, no bol iba jeden z mála, ktorí tak urobili.

„Žartuje, však?“ pošepol Percymu.

„Určite nie,“ povedal Percy a zamračil sa. „Ale je to čudné, lebo zvyčajne nám vždy povie, prečo nesmieme niekam ísť – každý, napríklad, vie, že v Zakázanom lese žije množstvo nebezpečných oblúd. Nechápem, prečo to nepovedal aspoň nám, prefektom.“

„A skôr, než sa odoberieme spať, zaspievajme si školskú hymnu!“ zvolal Dumbledore. Harry si všimol, že úsmevy na tvárach ostatných učiteľov sú trochu silené. Dumbledore mávol prútikom, akoby chcel z jeho konca odohnať muchu, a z prútika vyletela zlatá stuha, vzniesla sa vysoko nad stoly, zvíjala sa ako had a vytvárala písmená.

„Každý si zvolí svoju obľúbenú melódiu,“ povedal Dumbledore, „a spievame!“

A celá škola spustila:

Rokfort, Rokfort, plný vôní,
uč nás, svet to ocení,
či sme starí, s holou hlavou,
a či mladí, zelení;
do hláv niečo by sa zišlo,
nech v nich máme dáky ruch;
dnes je v nich len kopa slamy,
pilín a pár mŕtvych múch.
Nauč nás, čo treba vedieť,
do hláv vtlč, čo zmizlo z nich,
rob, čo má sa, a my zasa
učme sa, kým stačí dych.

Každý dospieval inokedy. Napokon spievali už len weasleyovské dvojčatá, ktoré si zvolili veľmi pomalý smútočný pochod. Dumbledore dirigoval prútikom ich posledné takty a keď skončili, tlieskal najsilnejšie zo všetkých.

„Ach, hudba,“ vzdychol, utierajúc si oči. „Zázrak nad zázraky! A teraz, šup do postele. Poklusom!“

Prváci Chrabromilu sa predierali za Percym pomedzi džavotajúci dav, opustili Veľkú sieň a kráčali hore mramorovým schodišťom. Harry mal opäť nohy ako z olova, no tentoraz preto, lebo bol veľmi unavený a najedený. Hrozne sa mu chcelo spať a už ho ani neprekvapilo, že ľudia na obrazoch, ktoré viseli na stenách chodieb, si šepkajú a ukazujú na nich prstom, alebo že ich Percy dvakrát previedol tajným vchodom ukrytým za posuvnými stenami a gobelínmi. Kráčali opäť hore schodmi, zívali a ledva vliekli nohy za sebou, Harry sa už začínal čudovať, ako dlho ešte pôjdu, keď odrazu zastali.

Rovno pred nimi sa vo vzduchu vznášalo niekoľko vychádzkových palíc a len čo Percy vykročil smerom k nim, pustili sa doňho.

„No jasné,“ zašepkal Percy. „Duch Zloduch.“ A zvýšeným hlasom povedal: „Zloduch – ukáž sa.“

Vzápätí sa ozval silný, piskľavý zvuk, asi ako keď sa z balóna naraz vypustí vzduch. „Mám ísť za Krvavým barónom?“ Čosi zapraskalo a objavil sa mužíček so zlomyseľnými, tmavými očami a veľkými ústami, poletoval vo vzduchu so skríženými nohami a v rukách zvieral vychádzkové palice.

„Hohohó!“ zvolal a začal sa chichotať. „Prváčikovia! To je ale sranda!“

Spustil sa rovno na nich. Všetci si rýchlo rukami zakryli hlavy.

„Vypadni, Zloduch, inak to poviem Krvavému barónovi, a myslím to vážne!“ zahučal naňho Percy.

Duch Zloduch vyplazil jazyk a zmizol, vychádzkové palice s rachotom dopadli Nevillovi na hlavu. Počuli Zloducha, ako sa vzďaľuje a hrkoce brnením.

„Na Zloducha si dajte bacha,“ povedal im Percy, keď pokračovali v ceste. „Krvavý barón je jediný, koho sa bojí, inak nepočúva ani nás, prefektov. Tak a sme tu.“

Na samom konci chodby visela podobizeň veľmi tučnej ženy v ružových hodvábnych šatách.

„Heslo?“ spýtala sa.

„Caput Draconis,“ povedal Percy, obraz odskočil a odkryl okrúhlu dieru v stene. Preliezli cez ňu – Nevillovi museli pomôcť – a ocitli sa v klubovni Chrabromilu, útulnej oválnej komnate, plnej pohodlných, mäkučkých kresiel.