Harry Potter a Kameň mudrcov

Percy ukázal na dvere, ktoré viedli do dievčenského internátu, a na dvere, ktorými mali ísť chlapci. Na samom vrchu točitých schodov – museli byť v jednej z veží – ich konečne čakali postele: bolo ich päť, všetky s tmavočerveným, hodvábnym baldachýnom. Mali tam už aj kufre. Boli príliš unavení na nejaké dlhšie rozhovory, preto sa hneď prezliekli do pyžama a ľahli si spať.

„Vynikajúca večera, však?“ pošepol Ron Harrymu cez hodvábny záves. „Prašivec, zmizni! Stále mi žuje perinu.“

Harry sa chcel ešte Rona spýtať, či ochutnal ovocný košíček, no v tej chvíli zaspal.

Zrejme sa priveľmi prejedol, lebo sa mu sníval veľmi čudný sen. Na hlave mal Quirrellov turban, ktorý rozprával a snažil sa ho presvedčiť, aby okamžite prestúpil do Slizolinu, že jeho miesto je jedine tam. Harry turbanu povedal, že do Slizolinu ísť nechce; turban mu bol čoraz ťažší a ťažší; Harry si ho chcel strhnúť, no ten sa mu bolestivo ovinul okolo hlavy – a bol tam aj Malfoy, ktorý sa od smiechu išiel popučiť, keď videl, ako sa trápi s turbanom – potom sa však zmenil na Snapa, učiteľa s orlím nosom, a smial sa prenikavým, mrazivým smiechom – odrazu ho oslepilo zelené svetlo a Harry sa zobudil. Bol úplne spotený a celý sa triasol.

Obrátil sa na druhý bok a znova zaspal. Ráno sa na nič nepamätal.

8 Profesor elixírov

„Aha, tam je.“

„Kde?“

„Vedľa toho vysokého chalana s červenými vlasmi.“

„Ten v okuliaroch?“

„Videl si jeho tvár?“

„Videl si tú jazvu?“

Od chvíle, čo Harry na druhý deň ráno vyšiel z internátu, kamkoľvek prišiel, tam si všetci začali hneď šuškať. Žiaci zhromaždení pred dverami svojich tried sa stavali na prsty, aby ho lepšie videli, alebo išli za ním, predbehli ho a potom sa opäť vracali opačným smerom a vyvaľovali naňho oči. Harry túžil po tom, aby s tým prestali, lebo sa nemohol dobre sústrediť na cestu do svojej triedy.

Na Rokforte bolo stoštyridsaťdva schodíšť: dlhých a širokých; uzučkých a rozheganých; niektoré viedli vždy v piatok inam; na niektorých kde-tu zmizol schod a človek si musel pamätať, ktorý treba preskočiť. Potom tu boli dvere, čo sa otvorili až vtedy, keď ste zdvorilo požiadali, alebo zaťukali na ne na presne určenom mieste; dvere, ktoré vôbec neboli dverami, ale stenou, čo sa len tak tvárila. Bolo naozaj veľmi ťažké zapamätať si, čo kde je, pretože nič nezostávalo jednom mieste. Ľudia z obrazov sa navzájom navštevovali a Harry bol presvedčený, že aj brnenia na chodbách sa každú chvíľu niekam presúvajú.

Ani duchovia neboli veľmi nápomocní. Človek omdlel od hrôzy, keď dverami, ktoré sa práve pokúšal otvoriť, náhle vyletel niektorý z nich. Takmer bezhlavý Nick sa vždy potešil, ak mohol niektorému z nových žiakov Chrabromilu ukázať cestu, no ak ste náhodou meškali na hodinu a stretli ste ducha Zloducha, po jeho rade ste zaručene natrafili aspoň na dvojo zamknutých dverí a minimálne na jedno falošné schodište. Nepretržite vám hádzal na hlavu koše na papier, mykal kobercom, po ktorom ste práve kráčali, triafal do vás kriedy, alebo sa vám vynoril rovno za chrbtom, aby ste ho nevideli, schmatol vás za nos a zaškriekal: „MÁM TVOJ FRŇÁK!“

Ešte horší ako duch Zloduch, aj keď to si možno len ťažko predstaviť, bol školník Argus Filch. Harry s Ronom si ho pohnevali hneď prvý deň. Filch ich prichytil, ako sa zúfalo pokúšajú otvoriť nejaké, ktoré, ako sa, žiaľ, neskôr ukázalo, viedli do zakázanej chodby na treťom poschodí. Školník im neveril, že sa stratili, bol presvedčený, že to robili náročky, už-už ich chcel zavrieť do žalára, no práve v tej chvíli šiel okolo profesor Quirrell a zachránil ich.

Filch mal mačku, pani Norrisovú. Bolo to vychudnuté zviera s matnou, bledohnedou srsťou a rovnako vypučenými jasnozrivými očami ako jej pán. Hliadkovala na chodbách sama. Ak ste urobili v jej prítomnosti niečo, čo sa nemá, ak ste čo i len o centimeter vybočili z predpísanej cesty, okamžite vyštartovala a o dve sekundy už pred vami stál udychčaný Filch. Nik nepoznal tajné cestičky v budove školy lepšie ako on (možno s výnimkou weasleyovskych dvojčiat), dokázal sa pred vami vynoriť z ničoho nič ako hociktorý z duchov. Študenti ho nenávideli a väčšina z nich túžila aspoň raz si do pani Norrisovej kopnúť.

A keď sa vám napokon podarilo nájsť samotné učebne, páni, to vám bolo čosi. Harry veľmi rýchlo pochopil, že čarovanie, to nie je len mávanie prútikom a pár smiešnych zaklínadiel.

Každú stredu o polnoci pozorovali ďalekohľadmi nočnú oblohu a museli sa učiť názvy rôznych hviezd a pohyby planét. Trikrát do týždňa chodili do skleníka za hradom, kde študovali botaniku pod vedením nízkej zavalitej čarodejnice profesorky Sproutovej a učili sa, ako sa všetky tie čudesné rastliny a huby pestujú a na čo sa používajú.