Harry Potter a Kameň mudrcov

„Bulstrodovú Millicent“ zaradil klobúk do Slizolinu. Harry nevedel, či sa mu to po tom všetkom, čo o Slizoline počul, len zdá, mal však pocit, že už na pohľad sú mu tam všetci nesympatickí.

Teraz ho veru už riadne bolelo brucho. Spomenul si na to, ako sa v starej škole delili na telocviku do družstiev. Vždy tam zostal stáť posledný, nie preto, že by nebol dobrý, ale preto, lebo všetci sa báli, aby si o nich Dudley nemyslel, že chcú s ním hrať.

„Finch-Fletchley Justin!“

„BIFĽOMOR!“

Harry si všimol, že niekedy klobúk vykríkne okamžite, inokedy chvíľu premýšľa. „Finnigan Seamus“, chlapec s pieskovými vlasmi, ktorý stál hneď vedľa Harryho, si sadol na stoličku a trvalo takmer minútu, kým klobúk rozhodol, že pôjde do Chrabromilu.

„Grangerová Hermiona!“

Hermiona sa rozbehla k stoličke a dychtivo si narazila klobúk na hlavu.

„CHRABROMIL!“ vykríkol klobúk. Ron si vzdychol.

Harrymu odrazu skrsla hrozná myšlienka, jedna z tých, aké človeku zídu na um vtedy, keď sa veľmi bojí. Čo ak ho nevyberú nikam? Čo ak tam bude s klobúkom na nose sedieť celú večnosť, až pokým mu ho profesorka McGonagallová nestrhne z hlavy a nepovie, že s najväčšou pravdepodobnosťou došlo k omylu, a on sa bude musieť okamžite vrátiť vlakom späť?

Keď vyvolali Nevilla Longbottoma, chlapca, ktorý ustavične strácal svoju ropuchu, ten cestou k stoličke zakopol a spadol. Klobúk nie a nie sa rozhodnúť. Keď konečne zakričal „CHRABROMIL“, Neville sa rozbehol aj s klobúkom na hlave preč a potom musel zase bežať späť, sprevádzaný výbuchmi smiechu, aby ho podal „MacDougalovej Morag“.

Keď začul svoje meno Malfoy, pyšne vykročil ku klobúku a vzápätí sa jeho želanie stalo skutočnosťou: klobúk sa mu ešte ani nedotkol hlavy a už kričal: „SLIZOLIN!“

Malfoy vykročil smerom k svojim priateľom Crabbovi a Goylovi a bolo na ňom vidno, že je sám so sebou spokojný.

Veľa detí už nezostávalo.

„Moon“... „Nott“... „Parkinsonová“... potom dve dvojičky: „Patilová“ a „Patilová“... za nimi „Perksová Sally-Anne“... a napokon...

„Potter Harry!“

Keď Harry vykročil k stoličke, zo všetkých strán k nemu doliehal šepot, akoby sa po celej sieni rozhorelo množstvo malých syčiacich ohníčkov.

„Povedala Potter?“

„Ten Harry Potter?“

Posledné, čo Harry videl, skôr ako mu klobúk zaclonil výhľad, bola sála plná ľudí a všetci naťahovali krky, aby naňho lepšie videli. Vzápätí hľadel na čierne vnútro klobúka. Čakal.

„Hmm,“ povedal mu do ucha tenký hlások. „Ťažké. Veľmi ťažké. Vidím veľa odvahy. Hlúpy tiež nie si. Je tu aj talent, ach, panebože, áno – obrovská túžba niečo dokázať, no ale toto je zaujímavé... Kam ťa len dám?“

Harry dlaňami mocne zovrel hrany stoličky a pomyslel si: Len nie Slizolin, len nie Slizolin.

„Takže Slizolin nie, hm?“ opýtal sa tenký hlások. „Naozaj? Môžeš sa stať slávnym, v hlave máš na to všetko, čo treba, a Slizolin ti môže k sláve pomôcť, o tom niet pochýb – tak čo? Dobre, keď tak veľmi chceš – tak teda CHRABROMIL!“

Harry počul, že klobúk to posledné slovo vykríkol na celú sálu. Sňal si ho z hlavy a s roztrasenými kolenami kráčal k chrabromilskému stolu. Bol šťastný, že ho klobúk niekam zaradil a že to nebol Slizolin, a vôbec si nevšimol, že mal najväčší potlesk zo všetkých. Prefekt Percy vstal a odušu mu triasol rukou, zatiaľ čo weasleyovske dvojičky jačali: „Máme Pottera! Máme Pottera!“ Harry si sadol oproti duchovi s obrovským golierom, ktorého videl už predtým. Duch ho potľapkal po pleci a Harry mal pocit, akoby ho niekto ponoril do vedra s ľadovou vodou.

Konečne mal dobrý výhľad na Profesorský stôl. Na jeho bližšom konci sedel Hagrid; všimol si, že sa naňho Harry díva, a zdvihol oba palce. Harry sa naňho usmial. V strede obrovského stola sedel na veľkej zlatej stoličke Albus Dumbledore. Harry ho hneď spoznal podľa kartičky z čokoládový žabiek, ktoré rozbaľoval vo vlaku. Dumbledorove strieborné vlasy boli jedinou vecou v celej sieni, ktoré žiarili rovnako jasne ako duchovia. Harry si všimol aj profesora Quirrella, nervózneho mladíka z Deravého kotlíka. Vo veľkom purpurovom turbane vyzeral naozaj veľmi čudne.

Už zostali len štyria žiaci, ktorých bolo treba zatriediť. „Thomas Dean“, černošský chlapec, ešte vyšší ako Ron, zaujal miesto pri stole Chrabromilu. „Turpinovú Lisu“ zaradil klobúk do Bystrohlavu a teraz prišiel rad na Rona. Ten bol už od strachu celý zelený. Harry zovrel pod stolom obe ruky v päsť a o sekundu neskôr klobúk vykríkol: „CHRABROMIL“!

Harry začal zúrivo tlieskať spolu s ostatnými a vyčerpaný Ron klesol na stoličku hneď vedľa neho.

„Výborne, Ron, si skvelý,“ povedal Percy Weasley dôležito práve vo chvíli, keď „Zambini Blaise“ putoval do Slizolinu. Profesorka McGonagallová zrolovala pergamen a odniesla Triediaci klobúk.

Harry sa pozrel na prázdny zlatý tanier pred sebou. Až teraz si uvedomil, aký je hladný. Odvtedy, čo jedol tekvicové pirôžky, uplynula celá večnosť.

Albus Dumbledore vstal. Milo sa na žiakov usmial a doširoka k nim vystrel ruky, akoby to, že ich tu všetkých vidí, bolo preňho tým najväčším potešením.