Harry Potter a Ohnivá čaša

„Harry!? Harry, počuješ nás!?“ Dursleyovci hľadeli na Harryho ako párik rozzúrených kojotov.

„Čo to je?“ zavrčal strýko Vernon. „Čo to má znamenať?“

„Oni... chceli sa sem dopraviť pomocou hop-šup prášku,“ vysvetľoval Harry a veru mal čo robiť, aby nevybuchol v smiech. „Vedia cestovať cez oheň... ale vy ste zakryli kozub... počkajte...“

Pristúpil ku kozubu a zakričal cez drevené dosky.

„Pán Weasley! Počujete ma?“

Buchot ustal. Niekto vo vnútri kozuba odrazu povedal: „Pssst!“

„Pán Weasley, to som ja Harry. Kozub je zadebnený. Tadiaľ sa nedostanete.“

„Došľaka!“ zahrešil pán Weasley. „Čo je to za rozum zastavať ohnisko?“

„Máme elektrický kozub,“ vysvetľoval Harry.

„Vážne?“ ozval sa vzrušený hlas pána Weasleyho.

„Eklektrický, vravíš? Aj s výstrčkou? Úžasné, to musím vidieť... budeme musieť... au, Ron!“

Odrazu bolo počuť aj Ronov hlas.

„Čo tu robíme? Nepodarilo sa to?“

„Ale čoby, Ron,“ poznamenal posmešne Fred. „Prišli sme presne tam, kam sme chceli.“

„Jasné, a v živote sme si tak neužívali ako teraz,“ dodal George, ktorého hlas znel akosi pridusene, akoby ho niekto tlačil k stene.

„Chlapci, chlapci...“ zahriakol ich pán Weasley chabo. „Pokúšam sa vymyslieť, čo urobíme. Áno... to je jediná možnosť... choď nabok, Harry.“

Harry ustúpil k sedačke. Strýko Vernon však vykročil ku kozubu.

„Počkajte!“ prikázal umelému ohňu. „Čo chcete rob-“

PRÁÁSK.

Zamurovaný kozub sa rozletel, nato jeho elektrická napodobenina vystrelila na druhý koniec obývačky a zvnútra sa vyvalil pán Weasley, Fred, George a Ron, zahalení kúskami muriva a drevených trosiek. Teta Petunia zvrieskla a prepadla dozadu cez servírovací stolík; strýko Vernon ju však zachytil skôr, ako dopadla na zem, a v nemom úžase zízal na Weasleyovcov, ktorí mali rovnaké červené vlasy a Fred s Georgeom dokonca i rovnaké pehy.

„Hneď je to lepšie,“ dychčal pán Weasley a začal si oprašovať z dlhého zeleného habitu prach a naprávať okuliare. „Á... vy ste určite Harryho teta a ujo!“

Vysoký, chudý pán Weasley vykročil smerom k strýkovi Vernonovi a podával mu ruku, no strýko Vernon cúvol o niekoľko krokov, pričom so sebou vliekol aj tetu Petuniu. Jeho najlepší oblek pokrýval biely prach, ktorý sa mu usadil aj vo vlasoch a na fúziskách, takže vyzeral, akoby práve ostarol o tridsať rokov.

„Hm... no... mrzí ma to,“ jachtal pán Weasley, spustil ruku a ponad plece sa obzrel na zničený kozub. „Je to moja chyba. Nenapadlo mi, že druhý koniec bude upchatý. Zapojil som váš kozub do hop-šup siete, viete... len na toto popoludnie, aby sme mohli prísť po Harryho. Ak mám byť úprimný, muklovské kozuby by sa nemali pripájať... no mám dobré styky na dispečingu pre reguláciu hop-šup siete a tí to zariadili. Nebojte sa, raz-dva to dám do poriadku. Zapálim oheň, pošlem chlapcov domov, a skôr ako sa odmiestnim, budete mať kozub taký, ako predtým.“

Harry by dal krk na to, že Dursleyovci mu nerozumeli ani slovo. Stáli ako prikovaní a neveriacky zízali na pána Weasleyho. Teta Petunia sa horko-ťažko postavila a skryla sa za strýka Vernona.

„Ahoj, Harry!“ zvolal pán Weasley natešene. „Kde máš kufor?“

„Hore,“ odvetil Harry a usmial sa.

„Ideme poň,“ zavelil Fred. Žmurkol na Harryho a spolu s Georgeom vyšli z izby. Vedeli, kde má Harry izbu, pretože ho z nej už raz pod rúškom noci zachraňovali. Harry tušil, že Fred s Georgeom hrozne túžia vidieť Dudleyho, lebo im o ňom veľa rozprával.

„No,“ prehovoril pán Weasley a hompáľajúc rukami premýšľal, čo by tak povedal, aby prerušil trápne ticho. „Máte... hm... máte to tu veľmi pekné.“

No keďže inokedy vyleštenú obývačku teraz pokrýval prach a kúsky muriva, touto poznámkou na Dursleyovcov príliš nezapôsobil. Tvár strýka Vernona znova nadobudla purpurovočervenú farbu a teta Petunia opäť začala omáľať jazyk. Obaja boli však našťastie natoľko vystrašení, že sa báli prehovoriť.

Pán Weasley sa rozhliadol po miestnosti. Miloval všetko, čo nejakým spôsobom súviselo s muklami. Harry na ňom videl, ako poškuľuje po televízore a videorekordéri a túži pozrieť sa na ne zblízka.

„Tak oni majú eklektrinu,“ poznamenal dôležito. „Á, už vidím zastrkovačky. Inak, ja zbieram zastrkovačky,“ obrátil sa k strýkovi Vernonovi. „Aj baterky. Mám velikánsku zbierku bateriek. Žena si myslí, že som blázon, ale to viete.“

Bolo očividné, že strýko Vernon si to o pánovi Weasleym myslí tiež. Posunul sa kúsok doprava a úplne zakryl tetu Petuniu, akoby sa bál, že pán Weasley na nich každú chvíľu zaútočí.

Odrazu sa v miestnosti zjavil Dudley. Harry počul na schodoch buchot kufra a pochopil, čo spôsobilo, že opustil svoj úkryt v kuchyni. Zakrádal sa popri stene, vystrašene hľadel na pána Weasleyho a hľadal útočisko za mamou a otcom. Strýko Vernon bol síce dosť široký, aby zakryl kostnatú tetu Petuniu, no Dudley nemal najmenšiu šancu schovať sa za ním.

„Toto je určite tvoj bratanec, však, Harry?“ ozval sa pán Weasley, statočne pokračujúc v snahe rozprúdiť konverzáciu.

„Hej,“ prisvedčil Harry, „to je Dudley.“