Harry Potter a Ohnivá čaša

„Dúfam, že si im povedal, aby sa obliekli slušne,“ zavrčal. „Videl som totiž, čo si tí tvoji kumpáni dokážu na seba navliecť. Hádam budú mať v sebe aspoň toľko slušnosti, že prídu v normálnych šatách.“

Harryho odrazu premkla akási zlá predtucha. Pokiaľ si dobre pamätá, pán a pani Weasleyovci nenosievali oblečenie, ktoré by strýko Dursley považoval za „normálne“. Ich deti sa síce cez prázdniny radi s obľubou obliekali do muklovských vecí, no pán a pani Weasleyovci zvyčajne chodili v dlhých habitoch rôzneho stupňa obnosenosti. Harryho vôbec netrápilo, čo povedia susedia, obával sa však, aby sa k nim Dursleyovci nesprávali hrubo, keď sa ukáže, že zosobňujú ich najhoršie predstavy o čarodejníkoch.

Strýko Vernon si obliekol svoj najlepší oblek. Niekto by si možno myslel, že sa chystá hostí patrične privítať, no Harry vedel, že to urobil preto, aby pôsobil dôležito a zastrašujúce. Na druhej strane Dudley vyzeral akýsi scvrknutý. Nebolo to preto, že by jeho diéta konečne priniesla želaný efekt, ale preto, že sa bál. Jeho posledné stretnutie s dospelým čarodejníkom sa skončilo tak, že mu vzadu z nohavíc vykúkal zatočený prasací chvostík a za jeho odstránenie v súkromnej londýnskej nemocnici museli strýko Vernon a teta Petunia zaplatiť kopu peňazí. Nečudo, že si teraz Dudley podchvíľou nervózne prechádzal dlaňou po zadku a z izby do izby sa zakrádal vždy chrbtom popri stene, aby nepriateľovi nenastavil znova ten istý terč.

Obed prebehol takmer v úplnej tichosti. Dudley dokonca vôbec neprotestoval proti jedlu (tvaroh a strúhaný zeler). Teta Petunia nejedla vôbec. Sedela so založenými rukami a pevne zovretými perami; vyzeralo to, že si žuje jazyk, akoby chcela preglgnúť všetky tie vyhrážky a nadávky, ktorými by Harryho najradšej zavalila.

„Určite prídu autom, však?“ vyštekol strýko Vernon ponad stôl.

„Hm...“ zamrmlal Harry.

O tom nerozmýšľal. Naozaj, ako sem len Weasleyovci prídu? Auto už nemajú; staručký Ford Anglia, na ktorom kedysi jazdili, sa v súčasnosti preháňa po Zakázanom lese pri Rokforte. Vlani si však pán Weasley požičal auto Ministerstva mágie. Žeby to urobil aj teraz?

„Myslím, že hej,“ odvetil napokon.

Strýko Vernon si zahundral čosi popod fúz. Za normálnych okolností by sa opýtal, akú značku auta má pán Weasley; mužov totiž zásadne hodnotil podľa toho, na akom veľkom a drahom aute jazdia. Harry však pochyboval, že by strýko za normálnych okolností pána Weasleyho prijal, hoci by mal priam Ferrari.

Harry strávil takmer celé popoludnie vo svojej izbe. Nevydržal by sa totiž pozerať, ako teta Petunia každú chvíľu nazerá cez tylové záclony, akoby platil zákaz vychádzania, alebo zo zoo ušli splašené nosorožce. Do obývačky zišiel až o trištvrte na päť.

Teta Petunia neprestajne naprávala vankúše. Strýko Vernon sa tváril, že číta noviny, no jeho drobné očká sa ani nepohli, a Harry vedel, že s nastraženými ušami čaká, či nezachytí zvuk blížiaceho sa auta. Dudley sedel napchatý v kresle a tučnými rukami si pevne zvieral zadok. Harry nezniesol toľké napätie, vyšiel z izby, sadol si na schody v hale, nespúšťal oči z hodiniek a srdce mu od samého vzrušenia a nervozity búšilo ako divé.

Prešlo päť hodín a nič. Strýko Vernon, ktorý sa už začal v obleku potiť, otvoril vchodové dvere, vystrčil von hlavu, zahľadel sa na dolný i horný koniec ulice a rýchlo ju zase stiahol.

„Meškajú!“ oboril sa na Harryho.

„Viem,“ odvetil Harry. „Možno... hm... je zápcha, alebo ich niečo zdržalo.“

Päť hodín desať minút... štvrť na šesť... Harryho sa už zmocňoval strach. O pol šiestej začul z obývačky priškrtené hlasy strýka Vernona a tety Petunie.

„Nevedia, čo je slušnosť.“

„Čo keby sme museli niekam odísť?“

„Možno si myslia, že keď prídu neskôr, pozveme ich aj na večeru.“

„To nech si vyhodia z hlavy,“ vyhlásil strýko Vernon a Harry počul, ako vstal a začal sa prechádzať po izbe. „Vezmú si toho chlapčiska a pôjdu, nebudú sa tu zbytočne zdržiavať. Teda ak vôbec prídu. Zrejme si pomýlili deň. Títo ľudia zrejme nevedia, čo je presnosť. Alebo sa im tá stará rachotina, čo určite majú, po ceste rozpadla a... ááááá!“

Harry vyskočil. Z opačného konca obývačky k nemu doliehal vystrašený, zúfalý krik Dursleyovcov. Vzápätí sa do haly vrútil Dudley a na tvári sa mu zračila hrôza.

„Čo je?“ zvolal Harry. „Čo sa robí?“

Dudley však nebol schopný slova. Oboma rukami sa ešte vždy držal za zadok a tak rýchlo, ako len vládal, odčaptal do kuchyne. Harry vbehol do obývačky.

Zvnútra skutočného kozuba, ktorý však Dudleyovci zatĺkli doskami a používali iba umelý elektrický, sa ozývalo hlasné búchanie a škrabanie.

„Čo je to?“ zastenala teta Petunia, ktorá sa opierala o stenu a zhrozene civela na umelý oheň. „Čo je to, Vernon?“

No vzápätí sa dovtípili. Zvnútra zadebneného ohniska sa ozvali hlasy.

„Au! Fred, nie... ustúp, ustúp, zrejme sa stala nejaká chyba... povedz Georgeovi, aby... AUU! George, nie, je tu málo miesta, rýchlo sa vráť a povedz Ronovi...“

„Tatko, možno nás Harry počuje... a otvorí nám...“

Spoza dreveného obkladu sa ozval buchot pästí.