Harry Potter a Ohnivá čaša

Vážení pán a pani Dursleyovci,

osobne sa síce nepoznáme, no určite Vám Harry často rozprával o mojom synovi Ronovi.

Možno Vám povedal i to, že v pondelok večer sa koná finále Svetového pohára v metlobale a môjmu manželovi Arturovi sa podarilo vďaka Oddeleniu čarodejníckych hier a športov zohnať veľmi dobré lístky.

Pevne verím, že Harrymu dovolíte, aby s nami na ten zápas išiel, pretože takú príležitosť má človek skutočne len raz za život; Svetový pohár sa v Británii koná po tridsiatich rokoch a zohnať lístky je naozaj veľmi ťažké.

Boli by sme, samozrejme, veľmi radi, keby u nás Harry mohol zostať až do konca letných prázdnin. Na vlak do školy ho dopravíme.

Najlepšie by bolo, keby ste nám odpoveď čo najrýchlejšie poslali normálnou cestou, pretože muklovský poštár u nás ešte nikdy nebol, a obávam sa, že ani nevie, kde to je.

Verím, že sa s Harrym čoskoro uvidíme.

S pozdravom

Molley Weasleyová

P. S. Dúfam, že som nalepila dosť známok.

Strýko Vernon dočítal, siahol do náprsného vrecka a vytiahol odtiaľ ešte čosi.

„Pozri sa na toto,“ zavrčal.

V ruke držal obálku, v ktorej prišiel list od pani Weasleyovej, a Harry sa musel veľmi premáhať, aby sa nerozosmial. Známky pokrývali celučičkú obálku okrem malého kúska na prednej strane, do ktorého pani Weasleyová drobulinkým písmom natlačila adresu Dursleyovcov.

„Takže známok nalepila dosť,“ poznamenal Harry tónom, akoby sa chybička pani Weasleyovej mohla stať každému. Strýkovi sa zablyslo v očiach.

„Aj poštár si to všimol,“ precedil pomedzi zuby. „Veľmi sa zaujímal, odkiaľ ten list prišiel, to ti teda poviem. Preto zvonil. Zrejme to považoval za smiešne.“

Harry mlčal. Iní ľudia by možno nechápali, prečo sa strýko Vernon rozčuľuje pre niekoľko známok navyše, no Harry žil u Dursleyovcov dosť dlho, a tak vedel, že ich dokáže vyviesť z miery čokoľvek, čo sa i celkom nepatrným spôsobom odlišuje od bežného priemeru. A najväčšmi zo všetkého sa obávali, aby niekto nevypátral, že sú nejakým spôsobom (aj keď len veľmi vzdialeným) v spojení s takými ľuďmi, ako sú Weasleyovci.

Strýko Vernon nespúšťal oči z Harryho, ktorý sa usiloval tváriť neutrálne. Ak si to teraz nepokazí tým, že povie alebo urobí nejakú hlúposť, naskytne sa mu príležitosť zažiť, čo ešte nezažil. Čakal, kým strýko Vernon prehovorí, no ten naňho i naďalej len tupo zízal. Harry sa napokon rozhodol, že preruší mlčanie.

„No... a môžem tam teda ísť?“ spýtal sa.

Veľkou purpurovou tvárou strýka Vernona prebehol kŕč. Fúzy sa mu zježili. Harry tušil, čo sa za tými fúzmi odohráva: u strýka Vernona sa práve dostali do konfliktu dva najzákladnejšie pudy. Ak ho totiž pustí, Harry bude šťastný, a práve tomuto sa predsa už trinásť rokov snaží zabrániť. No ak si ho Weasleyovci vezmú do konca prázdnin k sebe, zbaví sa ho o dva týždne skôr, ako počítal, a strýko Vernon veru nemohol Harryho vo svojom dome ani vystáť. Aby získal čas na rozmyslenie, tváril sa, že si znova číta list pani Weasleyovej.

„Kto je tá ženská?“ opýtal sa a s krajným odporom hľadel na jej podpis.

„Už si ju raz videl,“ odvetil Harry. „Je to mama môjho kamaráta Rona, čakala ho na stanici, keď sa vracal z Rok... keď vystupoval zo školského vlaku.“

Takmer povedal „Rokfortský expres“, čím by strýka zaručene rozzúril. V domácnosti Dursleyovcov sa nesmel názov Harryho školy vyslovovať nahlas.

Strýko Vernon zvraštil svoju gigantickú tvár, akoby sa pokúšal rozpamätať na niečo veľmi nepríjemné.

„Taká zavalitá?“ zavrčal napokon. „Čo má kŕdeľ ryšavých dečiek?“

Harry sa zamračil. Mal pocit, že to strýko trochu prehnal, keď nazýva niekoho „zavalitým“, pričom jeho vlastný syn Dudley dospel do štádia, ktoré mu hrozilo už od zavŕšenia tretieho roku života – totiž, že bol napokon širší ako dlhší.

Strýko Vernon opäť študoval list.

„Metlobal,“ hundral si popod nos. „Metlobal – čo je to za sprostosť?“

Harryho sa opäť zmocňovala zlosť.

„To je taký šport,“ odvetil úsečne. „Hrá sa na metle...“