Harry Potter a Ohnivá čaša

Veru, Hermiona by mu určite poradila toto: choď rovno za riaditeľom Rokfortu a medzitým sa pozri do nejakej knihy. Harry hľadel von oknom na atramentovú modročiernu oblohu. O tom, že by našiel pomoc v knihách, dosť pochyboval. Pokiaľ vie, je jedinou osobou, ktorá takúto kliatbu prežila; preto bolo nanajvýš nepravdepodobné, že by svoje príznaky našiel v Bežných čarodejníckych chorobách a ochoreniach. A riaditeľa informovať nemohol, pretože nemal potuchy, kde sa Dumbledore v období letných prázdnin nachádza. Chvíľu sa v duchu zabával pri pomyslení na Dumbledora, ako s dlhočiznou striebornou bradou, v dlhom čarodejníckom habite a špicatom klobúku leží niekde na pláži a natiera si dlhý pokrútený nos opaľovacím krémom. Harry dobre vedel, že Hedviga by ho našla, nech by bol kdekoľvek; Harryho sove sa doteraz vždy podarilo doručiť každú zásielku, dokonca aj tie bez adresy. Čo by však napísal?

Vážený pán profesor, prepáčte, že Vás obťažujem, ale dnes ráno ma bolela jazva. S úctou, Harry Potter.

Tie slová už aj nevyslovene zneli hlúpo.

A tak sa pokúsil predstaviť si reakciu svojho druhého najlepšieho priateľa Rona Weasleyho a pred očami sa mu takmer okamžite vynorili Ronove červené vlasy, dlhý nos, pehavá tvár a na nej zmätený výraz.

„Bolí ťa jazva? Ale... ale veď Veď-Vieš-Kto nemôže byť nablízku, alebo áno? Teda... to by si o tom vedel, nie? Určite sa ťa nepokúsi znova odkrágľovať, však? Neviem, Harry, ale je možné, že jazvy spôsobené kliatbami vždy trochu bolia... opýtam sa tatka...“

Pán Weasley bol vysokokvalifikovaný čarodejník a pracoval v Oddelení na odhaľovanie zneužitých muklovských artefaktov na Ministerstve mágie, no pokiaľ Harry vie, nemá nijaké zvláštne skúsenosti s kliatbami. A vôbec, Harry nemal ani najmenšiu chuť zaťažovať Weasleyovcov tým, že ho trochu pobolieva jazva. Pani Weasleyovú by to určite rozrušilo oveľa viac ako Hermionu a Fred s Georgeom, Ronovi šestnásťroční bratia-dvojičky, by si mohli myslieť, že Harry stráca odvahu. Pre Harryho boli Weasleyovci tou najlepšou rodinou na svete a tajne dúfal, že ho po tieto dni opäť pozvú k sebe (Ron spomínal čosi o Svetovom pohári v metlobale), a nemal veru chuť, aby mu tamojší pobyt kazili ustráchané otázky, týkajúce sa jeho jazvy.

Harry si masíroval jazvu hánkami prstov. Túžil teraz len a len po tom (a keď si to priznal, takmer sa hanbil sám pred sebou), aby mal niekoho – kto by mu bol ako otec alebo mama – nejakého dospelého čarodejníka, ktorého by sa mohol hocičo spýtať bez toho, aby si pripadal hlúpo, niekoho, o kom by vedel, že mu na ňom záleží, niekoho, kto má nejaké skúsenosti s čiernou mágiou...

A odrazu vedel, čo musí urobiť. Bolo to predsa také jednoduché, také zjavné, až sa mu zdalo neuveriteľné, prečo mu to trvalo tak dlho - Sirius.

Harry vyskočil z postele, náhlivo prešiel na opačnú stranu izby a sadol si za písací stôl; pritiahol si pred seba kus pergamenu, namočil orlie pero do atramentu, napísal Milý Sirius, potom sa na chvíľu zarazil, premýšľal, ako to čo najlepšie sformulovať, a stále žasol nad tým, že si na Siriusa nespomenul hneď. No potom mu zišlo na um, že to vlastne nie je až také nepochopiteľné – veď koniec koncov to, že Sirius je jeho krstný otec, sa dozvedel iba pred dvoma mesiacmi.

Sirius mal jednoduchý dôvod pre to, že sa dovtedy v Harryho živote nevyskytoval – sedel totiž v Azkabane, obávanom čarodejníckom väzení, kde väzňov strážili dementori, slepí démoni vyciciavajúci rozum a ducha, ktorí Siriusa po jeho úteku prišli hľadať aj na Rokfort. Sirius bol však nevinný – vraždy, za ktoré ho odsúdili, spáchal Voldemortov spojenec Červochvost, o ktorom si všetci myslia, že je mŕtvy. Harry, Ron a Hermiona však vedia, že to tak nie je; minulý rok sa s Červochvostom stretli zoči-voči a jediný, kto im to veril, bol profesor Dumbledore.

Jednu celú úžasnú hodinu Harry veril, že konečne bude môcť od Dursleyovcov odísť, lebo len čo sa Siriusovo meno očistilo, navrhol mu jeho krstný otec, aby býval s ním. No ani sa nenazdal a situácia sa zmenila – Červochvost ušiel skôr, ako ho doviedli na Ministerstvo mágie, a Sirius sa odvtedy ukrýva, aby si zachránil holý život. Harry mu pomohol dostať sa do bezpečia na chrbte hipogrifa Hrdozobca a odvtedy je Sirius na úteku. Harry si celé leto predstavoval, aký by asi bol jeho nový domov, keby Červochvost nebol ušiel. Bolo preňho dvojnásobne ťažké vrátiť sa k Dursleyovcom, keď vedel, že chýbalo naozaj len celkom máličko, aby z ich dosahu navždy unikol.