Harry Potter a Ohnivá čaša

Červochvost kývol Frankovi, aby vošiel ďalej. Ten sa síce stále nespamätal zo šoku, no tuho zovrel palicu a krivkajúc prešiel cez prah.

Oheň v kozube bol jediným zdrojom svetla v miestnosti; vrhal po stenách dlhé, pavúkovité tiene. Frank civel na chrbát kresla. Muž v ňom musel byť ešte nižší ako jeho sluha, pretože Frank mu nevidel ani hlavu.

„Počul si všetko, mukel?“ opýtal sa ľadový hlas.

„Ako mi to hovoríte?“ opýtal sa Frank vzdorovito, lebo teraz, keď bol už v miestnosti, keď nadišla chvíľa, aby niečo urobil, cítil sa odvážnejší; presne tak, ako keď bol na vojne.

„Hovorím ti mukel,“ odvetil hlas odmerane. „To značí, že nie si čarodejník.“

„Nechápem, čo myslíte tým čarodejníkom,“ odvetil Frank a hlas sa mu už prestal triasť. „Viem len, že som počul dosť, čo by ešte dnes v noci zaujímalo políciu. Máte na svedomí vraždu a ďalšie plánujete! A chcem, aby ste vedeli,“ dodal náhle, „že moja žena vie, kde som, a ak sa nevrátim...“

„Ty nemáš ženu,“ povedal ľadový hlas celkom potichu. „Nik nevie, že si tu. Nikomu si nepovedal, kam ideš. Lorda Voldemorta neoklameš, mukel, lebo on vie... on všetko vie...“

„Ale čo?“ skočil mu Frank do reči. „Počul som dobre, vraj lorda? Na lorda nemáte ktovieaké spôsoby. Prečo sa neobrátite a nerozprávate sa so mnou zoči-voči ako muž?“

„Ale ja nie som muž, mukel,“ poznamenal ľadový hlas, ktorý takmer zanikol v praskaní plameňov. „Som oveľa viac ako muž. No ale prečo nie? Ukážem sa ti... Červochvost, otoč mi kreslo.“

Sluha zaskučal.

„Nepočul si ma, Červochvost?“

Drobný muž zvraštil tvár, akoby radšej urobil čokoľvek iné, než sa priblížil k svojmu pánovi a k rohožke, na ktorej ležal had, a pomaly začal otáčať kreslo. Had zdvihol svoju mrzkú trojuholníkovú hlavu, a keď nohy kresla šuchli o jeho rohož, slabo zasyčal.

Keď sa kreslo obrátilo, Frank videl, čo v ňom sedí. Palica mu vypadla z ruky a s rachotom dopadla na zem. Z otvorených úst sa mu vydral výkrik. Kričal tak hlasno, že nepočul slová, ktoré vyriekla tá vec v kresle, keď mávla prútikom. Zablyslo sa zelené svetlo, čosi zašumelo a Frank Bryce sa zrútil. Bol mŕtvy skôr, ako sa dotkol zeme.

O tristo kilometrov ďalej sa chlapec menom Harry Potter náhle strhol zo spánku.

2 Jazva

Harry ležal na chrbte a zhlboka dýchal ako po dlhom behu. Sníval sa mu veľmi živý sen a on sa zobudil na to, ako si oboma dlaňami drží tvár. Stará jazva na čele v tvare blesku ho pod prstami pálila, akoby mu niekto pritisol na pokožku dobiela rozpálený drôt.

Posadil sa, jednou rukou si ešte vždy držal čelo, druhou nahmatal okuliare na nočnom stolíku. Nasadil si ich a spálňa, kam cez záclony prenikalo tlmené oranžové svetlo z pouličnej lampy, nadobudla odrazu zreteľnejšie obrysy.

Harry si prešiel prstami po jazve. Bolesť neustávala. Zažal stolovú lampu, vyliezol z postele, prešiel cez izbu, otvoril skriňu a zahľadel sa do zrkadla na vnútornej strane dverí. Odtiaľ naňho prekvapene hľadel vychudnutý štrnásťročný chlapec s jasnozelenými očami a strapatými čiernymi vlasmi. Harry sa zblízka zadíval na odraz jazvy v tvare blesku. Vyzerala tak ako inokedy, no stále v nej cítil pálčivú bolesť.

Pokúšal sa rozpamätať, čo sa mu snívalo, kým sa zobudil. Ten sen bol taký skutočný... Dvoch ľudí z toho sna poznal, jedného nie... Od sústredenia sa až mračil a usiloval sa spomenúť si...

Vybavil sa mu obraz tmavej miestnosti... bol v nej had, ktorý ležal na rohožke pred kozubom... drobný muž menom Peter, prezývaný Červochvost... a chladný, prenikavý hlas... hlas lorda Voldemorta. Harryho sa pri tej predstave zmocnil pocit, akoby zhltol kocku ľadu...

Tuho zažmúril oči a snažil sa spomenúť si, ako lord Voldemort vyzeral, no nešlo mu to... Pamätal si jedine to, že keď sa Voldemortovo kreslo otočilo a on, Harry, zbadal, čo v ňom sedí, zmocnil sa ho záchvat hrôzy a na to sa zobudil... alebo to bolo preto, že ho bolela jazva?

A kto len bol ten starec? Bol si istý, že tam bol aj nejaký starý pán; Harry videl, ako padol na zem. Plietlo sa mu to. Harry si zakryl dlaňami tvár, aby nevidel svoju izbu, a sústredil sa na to, aby sa mu z mysle nestratil obraz tej slabo osvetlenej miestnosti, no bolo to, ako keby chcel udržať vodu v dlaniach; čím úpornejšie sa snažil sústrediť na jednotlivé detaily, tým rýchlejšie mu unikali... Voldemort a Červochvost sa rozprávali o niekom, koho zabili, no Harry si nevedel spomenúť na meno... a ešte niekoho sa chystali zabiť... jeho!

Harry si odokryl tvár, otvoril oči a rozhliadal sa okolo seba, akoby čakal, že zazrie niečo nezvyčajné. V izbe bolo ako vždy množstvo nezvyčajných vecí. Pri posteli ležal otvorený obrovský drevený kufor, v ňom kotlík, metla, čierne habity a všelijaké príručky kúzel. Na stole stála veľká, teraz prázdna klietka, v ktorej zvyčajne prebývala snežná sova Hedviga, a okolo nej sa povaľovali zvitky pergamenu. Na zemi pri posteli ležala roztvorená kniha; Harry pred spaním ešte čítal. Všetky obrázky v knihe sa hýbali. Muži v oranžových habitoch na metlách chvíľami mizli a opäť prilietali a prihrávali si červenú loptu.