Harry Potter a Ohnivá čaša

„To je pravda,“ povedal druhý muž pobavene. „Náhly poryv geniality, ktorý by som u teba nikdy nečakal, Červochvost... no ak mám byť úprimný, keď si ju chytil, určite si vôbec netušil, ako veľmi nám pomôže, je tak?“

„Ja... myslel som si, že nám pomôže, pane...“

„Klameš,“ znova povedal druhý hlas ešte cynickejšie než predtým. „Nepopieram síce, že by tie informácie, čo nám poskytla, neboli cenné. Bez nich by som nikdy nemohol vypracovať svoj plán a za to sa ti, Červochvost, dostane zaslúženej odmeny. Dovolím ti, aby si pre mňa splnil tú najdôležitejšiu úlohu, kvôli ktorej by mnohí moji prívrženci boli ochotní obetovať aj pravú ruku...“

„N-naozaj, pane...?“ V Červochvostovom hlase opäť zaznelo zdesenie.

„Ach, Červochvost, hádam len nechceš, aby som ti prezradil prekvapenie? Tvoj čas nadíde až na samý koniec... no sľubujem ti, že budeš mať tú česť byť rovnako užitočný ako Berta Jorkinsová.“

„Vy... vy...“ prehovoril Červochvost akýmsi zachrípnutým hlasom, akoby mu odrazu vyschlo v hrdle. „Vy... chcete... zabiť aj mňa?“

„Červochvost, Červochvost,“ odvetil chladný hlas sladko, „prečo by som ťa zabíjal? Bertu som zabil preto, lebo som musel. Keď mi povedala, čo som chcel, už som ju nepotreboval, bola zbytočná. A navyše, keby sa vrátila na ministerstvo s tým, že sa so mnou stretla na dovolenke, vzbudilo by to celý rad podozrivých otázok. Čarodejníci, o ktorých si ostatní myslia, že sú mŕtvi, sa predsa nestretávajú s čarodejnicami z Ministerstva mágie v odľahlých hostincoch...“

Červochvost čosi zahundral, no tak potichu, že to Frank nepočul, no druhého muža to rozosmialo a jeho smiech bol neľútostný a chladný ako jeho slová.

„Že sme jej mohli upraviť pamäť? Zabúdacie zaklínadlo dokáže každý mocný čarodejník zlomiť, ako si sa mohol presvedčiť, keď som ju vypočúval. Pre jej pamäť by to bola urážka, keby som nevyužil informácie, čo som z nej vytiahol, Červochvost.“

Frank vonku na chodbe si odrazu uvedomil, že dlaň, ktorou zviera vychádzkovú palicu, má celkom vlhkú od potu. Ten muž s ľadovým hlasom zabil nejakú ženu. A rozpráva o tom bez štipky ľútosti – dokonca s pobavením. Ten chlap je nebezpečný – je to šialenec. A plánuje ďalšie vraždy... ten chlapec, Harry Potter, alebo ako sa volá... je v nebezpečenstve...

Frank vedel, čo musí urobiť. Musí ísť na políciu a ohlásiť to. Vykradne sa z domu a zamieri k telefónnej búdke dolu v dedine... no mrazivý hlas opäť prehovoril a Frank nebol schopný sa pohnúť, stál tam ako socha a načúval s nastraženými ušami.

„Ešte jedna vražda... môj verný služobník na Rokforte... Harryho Pottera mám už takmer v hrsti, Červochvost. Je rozhodnuté. Nebudeme sa už o tom dohadovať. Ticho... zdá sa mi, že počujem Nagini...“

A hlas druhého muža sa zmenil. Začal vydávať zvuky, aké Frank v živote nepočul; syčal a prskal a vôbec sa pritom nenadychoval. Frank bol presvedčený, že určite dostal nejaký záchvat.

A vtom začul, že na tmavej chodbe za ním sa čosi hýbe. Otočil sa a od strachu celkom zdrevenel.

Tmavou chodbou sa čosi plazilo priamo k nemu, a ako sa to blížilo k pruhu svetla dopadajúceho z ohniska, s hrôzou si uvedomil, že je to obrovský had, dlhý aspoň štyri metre. Vydesený Frank hľadel, ako si jeho zvlnené telo razí širokú, kľukatú cestičku hustou vrstvou prachu a blíži sa k nemu. Čo má spraviť? Jedinou únikovou cestou bola miestnosť, v ktorej tí dvaja muži práve pripravovali vraždu, no ak zostane tam, kde je, ten had ho určite zabije...

Lenže skôr ako sa rozhodol, čo spraví, had bol zarovno s ním a, čuduj sa svete, plazil sa ďalej, za syčiacimi a prskajúcimi zvukmi, ktoré vydával ten mrazivý hlas za dverami, až koniec jeho chvosta s kosoštvorcovým vzorom zmizol medzi dverami.

Frankovi vystúpili na čelo kropaje potu a ruka na palici sa mu roztriasla. Mrazivý hlas zatiaľ v miestnosti ďalej syčal a Frankovi skrsla v hlave čudná, neuveriteľná myšlienka... Ten človek rozpráva hadou rečou.

Frank nechápal, čo sa deje. Nadovšetko túžil vrátiť sa do svojej postele s fľašou naplnenou vriacou vodou. Problém bol však v tom, že jeho nohy akoby sa nechceli pohnúť. Ako tam tak stál a trasúc sa na celom tele sa pokúšal ovládnuť, mrazivý hlas z ničoho nič prešiel opäť do ľudskej reči.

„Nagini má zaujímavú správu, Červochvost,“ povedal.

„N-naozaj, pane?“ opýtal sa Červochvost.

„Naozaj,“ odvetil hlas. „Nagini tvrdí, že na chodbe je nejaký starý mukel a počúva, o čom sa tu rozprávame.“

Frank nemal čas sa schovať. Ozvali sa kroky a vzápätí sa dvere rozleteli.

Pred ním sa zjavil nízky, plešatý muž s prešedivenými vlasmi, špicatým nosom a drobnými vodnatými očkami a na tvári sa mu zračil strach a znepokojenie.

„Pozvi ho ďalej, Červochvost. Zabudol si, čo sa sluší?“

Ľadový hlas vychádzal zo starodávneho kresla pri kozube, Frank však nevidel, komu patrí. Had ležal skrútený na rozpadávajúcej sa rohoži pred kozubom ako nejaká hrôzyplná karikatúra psa.