Harry Potter a Ohnivá čaša

Strýkovi Vernonovi a tete Petunii sa ako vždy podarilo nájsť ospravedlnenie, prečo má také zlé známky: teta Petunia tvrdila, že Dudley je veľmi nadaný chlapec, no učitelia ho nechápu, zatiaľ čo strýko Vernon vyhlásil, „že on by teda rozhodne nechcel, aby bol jeho syn nejaký zženštený bifľoš“. Aj na obvinenia, že ich syn je agresívny k spolužiakom, mali naporúdzi výhovorku – „Náš synček je plný energie, nikdy by však neublížil ani muche!“ vyhlásila teta Petunia so slzami v očiach.

Hodnotiacu správu však uzatváralo niekoľko starostlivo volených pripomienok školskej lekárky, ktoré nedokázali uspokojivo vysvetliť ani strýko Vernon, ani teta Petunia. Teta Petunia mohla nariekať, koľko chcela, že Dudley má len široké kosti a haldy tuku sú len detská bucľatosť, že chlapec rastie a potrebuje veľa jesť, faktom však zostávalo, že dodávatelia školských rovnošiat už neboli schopní zohnať mu dostatočne veľké nohavice. Školská lekárka jednoducho videla to, čo oči tety Petunie – ktoré okamžite zbadali odtlačky prstov na bezchybnej maľovke a veľmi presne zaznamenávali príchody a odchody susedov – vidieť odmietali: že Dudley už teraz dosiahol rozmery a hmotnosť mláďaťa kosatky dravej.

A tak nastal nový režim – nepomohli nespočetné záchvaty zúrivosti a krik, pri ktorom sa Harrymu triasla podlaha pod nohami, nepomohli náreky tety Petunie. Na chladničku sa vylepil nový stravovací režim, vypracovaný zdravotnou sestrou Smeltingskej strednej školy, v ktorom chýbalo to, čo mal Dudley najradšej – šumivé nápoje, koláče, čokoláda i burgery – a nahradilo ich ovocie, zelenina a všakovaké tie vecičky, ktoré strýko Vernon označoval ako „potravu pre zajace“. Teta Petunia v snahe pomôcť Dudleymu v jeho trápení presadila, aby diétu dodržiaval aj zvyšok rodiny. Práve podala štvrtinku grapefruitu Harrymu. Ten si všimol, že je oveľa menšia ako Dudleyho. Teta Petunia sa zrejme nazdávala, že Dudleyho najlepšie povzbudí, ak bude mať pocit, že dostane viac ako Harry.

Teta Petunia však nevedela, čo sa ukrýva pod uvoľnenou doskou v podlahe hore na poschodí. Vôbec netušila, že Harry nijakú diétu nedrží. Vo chvíli, keď sa Harry dozvedel, že by mal leto prežiť na mrkve, poslal svojim priateľom Hedvigu so žiadosťou o pomoc, a tí sa veru vyznamenali. Od Hermiony sa Hedviga vrátila s obrovskou škatuľou plnou pokrmov bez cukru. (Hermionini rodičia boli zubári.) Hagrid, rokfortský hájnik, prispel plným vrecúškom vlastnoručne upečených tortičiek tvrdých ako z kameňa. (Harry sa ich pre istotu nedotkol, lebo s Hagridovými kuchárskymi pokusmi mal už svoje skúsenosti.) Pani Weasleyová však poslala rodinnú sovu Elvíru s obrovským ovocným koláčom a vynikajúcimi mäsovými pirôžkami. Chuderke Elvíre, ktorá bola vetchá a mala už svoje roky, trvalo celých päť dní, kým sa z tej cesty zotavila. A v deň svojich narodenín (ktoré Dursleyovci totálne ignorovali) dostal Harry štyri vynikajúce torty, od Rona, Hermiony, Hagrida a Siriusa. Harrymu ešte dve zostali a s vidinou skutočných raňajok, ktoré ho čakali po návrate do izby, svoj diel grapefruitu zjedol bez reptania.

Strýko Vernon odložil noviny a s výrazom hlbokého znechutenia sa zahľadel na svoju štvrtinu grapefruitu.

„To je všetko?“ zavrčal na tetu Petuniu. Teta Petunia vrhla naňho prísny pohľad a kývla hlavou smerom k Dudleymu, ktorý už skonzumoval svoju porciu grapefruitu a drobnými prasacími očkami práve poškuľoval po Harryho kúsku.

Strýko Vernon si zhlboka vzdychol, v dôsledku čoho sa jeho obrovské husté fúziská našuchorili, a vzal do ruky lyžičku.

Vtom ktosi zazvonil. Strýko Vernon neochotne vstal zo stoličky a zamieril do haly. A kým teta Petunia kládla čajník na sporák, jej synáčik v stotine sekundy ukradol oteckovi jeho grapefruit.

Harry začul vravu pri dverách, niekto sa zasmial a strýko Vernon čosi úsečne poznamenal. Vchodové dvere sa zabuchli a z haly bolo počuť, ako strýko Vernon trhá nejaký papier.

Teta Petunia postavila čajník na stôl a zvedavo sa obzerala, kde strýko Vernon toľko trčí. Nemusela dlho čakať, lebo neprešla ani minúta a bol späť. A zúril.

„Ty!“ vyštekol na Harryho. „Do obývačky! Už aj!“

Harry nechápal, čo také zase vyviedol, vstal, vyšiel z kuchyne a nasledoval strýka do vedľajšej izby. Strýko Vernon zabuchol dvere.

„Takže,“ zasipel, prešiel ku kozubu a hľadel na Harryho, akoby sa ho práve chystal zatknúť. „Takže.“

Harry mal silné nutkanie opýtať sa „Takže čo?“, no uvedomoval si, že strýka Vernona zrejme dnes ráno neradno pokúšať, najmä keď je už aj tak dosť nervózny z nedostatku jedla. Harry sa preto rozhodol pre zdvorilo prekvapený výraz.

„Práve prišlo toto,“ povedal strýko Vernon a hrozivo mával pred Harrym akýmsi purpurovým listovým papierom. „List. Píšu v ňom o tebe.“

Harry bol čoraz zmätenejší. Kto by o ňom písal strýkovi Vernonovi? Kto z ľudí, ktorých pozná, by posielal listy po poštárovi?

Strýko Vernon civel na Harryho, potom pohľadom skĺzol na list a začal nahlas čítať: