Harry Potter a Polovičný princ

Kuchynské dvere sa otvorili a stála v nich Harryho teta v gumených rukaviciach a v župane oblečenom na nočnej košeli. Očividne ako zvyčajne pred spaním utierala všetky kuchynské plochy. Jej konská tvár okrem šoku nevyjadrovala nič.

„Albus Dumbledore,“ predstavil sa Dumbledore, keď strýko Vernon mlčal. „Písali sme si, pravdaže.“ Harry si pomyslel, že takto zvláštnym spôsobom pripomína tete Petunii onen vybuchujúci list, ale teta Petunia nič nepopierala. „A toto musí byť váš syn Dudley?“

Dudley totiž v tej chvíli vykukol spoza dverí obývačky. Jeho veľká plavá hlava vytŕčajúca z pásikavého goliera pyžamy vyzerala, akoby nepatrila k telu. Ústa mal otvorené od údivu a strachu. Dumbledore chvíľku čakal, či Dursleyovci niečo povedia, ale keď sa mlčanie preťahovalo, usmial sa.

„Budeme predpokladať, že ste ma pozvali do obývačky, však, páni Dursleyovci?“

Dudley sa pratal z cesty, keď Dumbledore prechádzal popri ňom. Harry, ktorý stále držal v rukách ďalekohľad a tenisky, zoskočil z posledných schodov a šiel za Dumbledorom. Profesor sa usadil do kresla najbližšie k ohňu a s výrazom dobromyseľného záujmu si premeriaval okolie. Absolútne tam nezapadal.

„Neodchádzame, prosím?“ spýtal sa Harry nervózne.

„Ale áno, odchádzame, ale najprv musíme prebrať zopár záležitostí,“ povedal Dumbledore. „Nerád by som o tom hovoril na verejnosti. Pohostinnosť tvojej tety a strýka zneužijeme už len chvíľočku.“

„Naozaj?“

Vernon Dursley vošiel do izby, Petunia zarovno s ním a Dudley sa zbabelo krčil za nimi.

„Áno,“ stručne odvetil Dumbledore.

Vytiahol prútik tak rýchlo, že ho Harry skoro ani nepostrehol, nenútene ním švihol, gauč sa posunul dopredu a podrazil kolená všetkým trom Dursleyovcom, takže sa naň v kope zosypali. Ďalšie mihnutie prútika a gauč sa vrátil na svoje pôvodné miesto.

„Treba si urobiť pohodlie,“ milo im vysvetlil Dumbledore.

Keď odložil prútik do vrecka, Harry zbadal, že ruku má očernetú a scvrknutú. Vyzerala akoby oškvŕknutá.

„Pán riaditeľ… čo sa vám stalo s…“

„Neskôr, Harry,“ povedal Dumbledore. „Sadni si, prosím ťa.“

Harry si sadol do zvyšného kresla a radšej nehľadel na Dursleyovcov, ktorí zrejme od ohromenia stratili reč.

„Predpokladal som, že mi ponúknete občerstvenie,“ prihovoril sa Dumbledore strýkovi Vernonovi, „ale zatiaľ sa ukazuje, že dúfať v to by bol optimizmus hraničiaci s hlúposťou.“

Po treťom mávnutí prútika sa vo vzduchu zjavila zaprášená fľaša a päť pohárikov. Fľaša sa naklonila a do každého pohára naliala hojnú dávku medovosfarbenej tekutiny. Tie potom zaleteli ku každej osobe.

„Najjemnejšia medovina madam Rosmerty zrejúca v dubových sudoch,“ vysvetlil Dumbledore a zdvihol pohár k Harrymu, ktorý sa chopil svojho a odpil si. Nikdy predtým nič podobné neochutnal a nesmierne sa mu to pozdávalo. Dursleyovci si vymenili rýchle vystrašené pohľady a usilovali sa poháre ignorovať, čo bolo ťažké, pretože tie im ťukali na spánky. Harry nemohol potlačiť podozrenie, že Dumbledore sa nesmierne zabáva.

„Vieš, Harry,“ obrátil sa k nemu Dumbledore, „vyskytol sa nám jeden problém, ktorý, dúfam, vyriešiš. Myslím na Fénixov rád. Predovšetkým ti však musím povedať, že sme pred týždňom našli Siriusov testament a že všetko, čo vlastnil, zanechal tebe.“

Na gauči sa otočila hlava strýka Vernona, ale Harry naňho nepozrel, a nič iné mu nezišlo na um, čo by mal na to povedať, okrem: „Ach, dobre.“

„Ten je v podstate veľmi jasný,“ pokračoval Dumbledore. „Na tvoj účet v Gringottbanke pribudne značné množstvo zlata a zdedíš všetky Siriusove osobné veci. Trochu problematická časť dedičstva je…“

„Jeho krstný otec je mŕtvy?“ nahlas sa spýtal strýko Vernon. Dumbledore i Harry sa obrátili k nemu. Pohár s medovinou Vernonovi dosť vytrvalo ťukal do hlavy a on sa ho pokúšal odstrčiť. „Je mŕtvy? Jeho krstný otec?“

„Áno,“ odvetil Dumbledore. Nepýtal sa Harryho, prečo to nepovedal Dursleyovcom. „Náš problém,“ ďalej hovoril Harrymu, akoby ich Vernon ani nebol prerušil, „je v tom, že Sirius ti zanechal aj dom číslo dvanásť na Grimmauldovom námestí.“

„On zdedil dom?“ chamtivo zvolal strýko, malé očká sa mu ešte zúžili, ale nikto mu neodpovedal.

„Môžete ho naďalej používať ako hlavný stan,“ rýchlo vyhlásil Harry. „Mne je to jedno. Môžete si ho nechať, ja ho naozaj nechcem.“ Keby sa tomu dalo vyhnúť, Harry už nikdy nechcel vojsť do domu na Grimmauldovom námestí. Pomyslel si, že by ho večne mátala spomienka na Siriusa, ako sa potuluje po tmavých zatuchnutých miestnostiach sám, uväznený v dome, z ktorého tak zúfalo chcel odísť.

„To je veľkodušné,“ ocenil Harryho rozhodnutie Dumbledore. „My sme sa však dočasne z budovy vysťahovali.“

„Prečo?“