Harry Potter a Polovičný princ

„Snape,“ opakovala McGonagallová slabo a klesla na stoličku. „My všetci sme sa čudovali… ale on mu veril… vždy… Snape… Nemôžem tomu uveriť…“

„Snape dokonale ovládal oklumenciu,“ pripomenul Lupin a hlas mal nezvyčajne drsný. „Vždy sme to vedeli.“

„No Dumbledore prisahal, že je na našej strane!“ šepkala Tonksová. „Vždy som si myslela, že Dumbledore musí o Snapovi vedieť niečo, čo my nevieme…“

„Stále naznačoval, že má železný dôvod na to, aby Snapovi veril,“ šepkala profesorka McGonagallová a utierala si uslzené oči vreckovkou s kockovaným okrajom. „Ja… pri Snapovej minulosti… jasne, že sa ľudia čudovali… no Dumbledore mi vyslovene povedal, že Snapova ľútosť je absolútne úprimná… nechcel počuť ani slovko proti nemu!“

„Rada by som vedela, čo mu Snape povedal, čím ho presvedčil,“ ozvala sa Tonksová.

„Ja viem,“ povedal Harry a všetci sa otočili k nemu. „Snape Voldemorta informoval o proroctve a ten preto prenasledoval mojich rodičov. Potom Snape Dumbledorovi tvrdil, že si neuvedomil, čo robí, že mu je naozaj ľúto, čo vykonal, mrzí ho, že zomreli.“

„A Dumbledore tomu uveril?“ neveriacky sa spýtal Lupin. „Dumbledore uveril tomu, že Snape ľutuje Jamesovu smrť? Snape nenávidel Jamesa…“

„A podľa neho ani moja mama nestála za nič,“ vravel Harry, „pretože mala muklovský pôvod… volal ju humusáčka.“

Nikto sa nepýtal, ako to Harry vie. Všetkých pohltilo zdesenie a usilovali sa stráviť obludnosť toho, čo sa práve stalo.

„Je to moja chyba,“ povedala odrazu profesorka McGonagallová. Bolo vidieť, že je dezorientovaná, žmolila v rukách mokrú vreckovku. „Moja chyba. Dnes večer som poslala Filiusa po Snapa, poslala som poňho, aby nám prišiel pomôcť! Keby som nebola Snapa upozornila, čo sa deje, možno by sa vôbec nebol pridal k smrťožrútom. Myslím, že predtým, než mu to Filius povedal, ani nevedel, že sú tu. Pravdepodobne nevedel, že prídu.“

„To nie je vaša chyba, Minerva,“ rozhodne nesúhlasil Lupin. „Všetci sme chceli pomoc, boli sme radi, že Snape je na ceste…“

„Takže na mieste zrážky sa pridal na stranu smrťožrútov?“ spýtal sa Harry, ktorý chcel vedieť každý detail Snapovej dvojtvárnosti a hanebnosti, horúčkovite zbieral ďalšie dôvody nenávidieť ho, prisahať pomstu.

„Neviem, ako sa to vlastne stalo,“ vytrhla ho zo zamyslenia profesorka McGonagallová. „Všetko je to také zmätené… Dumbledore nám povedal, že na pár hodín odíde zo školy a aby sme pre istotu hliadkovali na chodbách… Remus, Bill a Nymphadora sa k nám mali pripojiť… a tak sme strážili. Zdalo sa, že všade je pokoj. Každý tajný východ zo školy bol krytý. Nikoho sme nevideli priletieť. Na každom vchode do hradu spočívali mocné čary. Aj tak stále neviem, ako sa sem mohli smrťožrúti dostať…“

„Ja to viem,“ opäť sa ozval Harry a stručne im porozprával o dvoch skrinkách miznutia a magickom priechode. „Takže vošli cez núdzovú miestnosť.“

Takmer proti svojej vôli pozrel na Hermionu a Rona a obaja sa tvárili zničene.

„Pobabral som to, Harry,“ bezútešne zašepkal Ron. „Urobili sme, ako si nám kázal, kontrolovali sme Záškodnícku mapu, ale Malfoya sme na nej nevideli, tak sme si mysleli, že musí byť v núdzovej miestnosti, a tak som s Ginny a Nevillom išiel ta strážiť… ale Malfoy cez nás prešiel.“

„Asi o hodinu, ako sme začali strážiť, odtiaľ vyšiel,“ povedala Ginny. „Bol sám a držal tú strašnú scvrknutú ruku…“

„Tú jeho ruku večnej žiary,“ povedal Ron. „Svieti iba tomu, kto ju drží, pamätáš?“

„No, skrátka,“ pokračovala Ginny, „musel skontrolovať, či je čistý vzduch, aby mohol vypustiť smrťožrútov, lebo len čo nás zbadal, niečo hodil do vzduchu a nastala tma ako vo vreci…“

„Peruánsky prášok okamžitej tmy,“ trpko zahlásil Ron. „Fredov a Georgeov. Budem si musieť pohovoriť s nimi o tom, komu predávajú svoje výrobky.“

„Skúsili sme všetko – lumos, incendio,“ povedala Ginny. „Nič cez tú tmu nepreniklo, iba po hmate sme tápali po chodbe a medzitým sme počuli, ako okolo nás prechádzajú nejakí ľudia. Malfoy vďaka tej ruke očividne videl a viedol ich, ale my sme sa neodvážili použiť zaklínadlá, aby sme náhodou nezasiahli jeden druhého, a kým sme prišli na osvetlenú chodbu, boli preč.“

„Našťastie,“ zachrípnuto sa ozval Lupin, „Ron, Ginny a Neville takmer hneď natrafili na nás a povedali nám, čo sa stalo. O chvíľku sme smrťožrútov našli na ceste k Astronomickej veži. Malfoy očividne nečakal, že bude strážiť viac ľudí. Zdá sa, že zásoby prášku okamžitej tmy už minul. Vypukol boj, smrťožrúti sa rozpŕchli a my sme ich prenasledovali. Jeden z nich, Gibbon, utiekol a zamieril ku schodom na vežu…“

„Vypustiť znamenie?“ spýtal sa Harry.

„Asi áno, museli to mať dohodnuté, než vyšli z núdzovej izby,“ usudzoval Lupin. „Myslím však, že Gibbonovi sa nepozdávalo čakať na Dumbledora osamote, lebo sa vrátil dolu, pridal sa do boja a zasiahlo ho smrteľné zaklínadlo, ktoré práve tesne minulo mňa.“

„Takže ak Ron sledoval núdzovú miestnosť s Ginny a Nevillom,“ povedal Harry a otočil sa k Hermione, „ty si bola…?“