Harry Potter a Polovičný princ

Mlčky stúpali po pohyblivom točitom schodisku a vošli do kruhovej pracovne. Harry nevedel, čo má očakávať – možno bude miestnosť potiahnutá čiernym súknom alebo tu bude ležať Dumbledorovo telo. V skutočnosti však vyzerala skoro presne tak isto, ako keď z nej s Dumbledorom pred niekoľkými hodinami odchádzali. Strieborné prístroje na stolíkoch s tenkými nožičkami bzučali a fučali, Chrabromilov meč v sklenom puzdre sa leskol v mesačnom svite, na polici za stolom ležal Triediaci klobúk. No Félixovo bidlo bolo prázdne, ešte spieval vonku svoj žalospev. K radom mŕtvych bývalých riaditeľov a riaditeliek Rokfortu pribudol nový portrét… Dumbledore driemal v zlatom ráme nad stolom, polmesiačikovité okuliare mu sedeli na konci krivého nosa a vyzeral pokojne.

Profesorka McGonagallová pozrela na tento portrét a urobila čudný pohyb, akoby si dodávala sily, potom obišla stôl a pozrela na Harryho, tvár mala napätú a vráskavú.

„Harry, rada by som vedela, čo ste dnes večer s profesorom Dumbledorom robili, keď ste odišli zo školy.“

„Nemôžem vám to povedať, pani profesorka,“ odvetil Harry. Čakal tú otázku a odpoveď mal pripravenú. Práve tu, v tejto miestnosti, mu Dumbledore povedal, že o obsahu ich spoločných hodín nemá povedať nikomu iba Ronovi a Hermione.

„Harry, možno je to dôležité,“ vravela profesorka McGonagallová.

„Je to dôležité, ale povedal mi, že nechce, aby som o tom niekomu hovoril.“

Profesorka McGonagallová sa naňho mračila.

„Potter,“ (Harry si uvedomil, že ho opäť oslovuje priezviskom), „vzhľadom na smrť profesora Dumbledora si myslím, že situácia sa trochu zmenila…“

„Ja si to nemyslím,“ pokrčil plecami Harry. „Profesor Dumbledore mi nepovedal, že po jeho smrti nemusím ten príkaz plniť.“

„Ale…“

„Jednu vec by ste však mali vedieť, kým sem prídu z ministerstva. Madam Rosmerta je pod vplyvom imperiusu, pomáhala Malfoyovi a smrťožrútom, tak sa náhrdelník a otrávená medovina…“

„Rosmerta?“ neveriacky zvolala profesorka McGonagallová, ale kým stihla pokračovať, niekto zaklopal na dvere a do miestnosti vošla profesorka Sproutová, profesori Flitwick a Slughorn a za nimi Hagrid, ktorý ešte stále usedavo plakal a veľká postava sa mu triasla od žiaľu.

„Snape!“ vykríkol Slughorn, ktorý vyzeral najväčšmi otrasený, bledý a spotený. „Snape! Ja som ho učil! Myslel som, že ho poznám!“

No kým niektorý mohol na to zareagovať, zo steny sa ozval prenikavý hlas. Čarodejník so sinavou tvárou a s krátkou čiernou ofinou sa práve vrátil na svoje prázdne plátno.

„Minerva, o chvíľku tu bude minister, práve sa odmiestnil z ministerstva.“

„Ďakujem, Everard,“ poďakovala profesorka McGonagallová a rýchlo sa otočila k učiteľom.

„Chcem sa s vami porozprávať o tom, čo bude s Rokfortom, prv než sem príde,“ povedala rýchlo. „Ja osobne nie som presvedčená, že na budúci rok by sa škola mala otvoriť. Smrť riaditeľa rukou jedného z našich kolegov je strašná škvrna v dejinách Rokfortu. Je to hrozné.“

„Ja som si istá, že Dumbledore by chcel, aby sa škola otvorila,“ vyhlásila profesorka Sproutová. „Mám pocit, že keby chcel prísť čo len jediný žiak, škola by sa mala otvoriť pre toho žiaka.“

„No ostane nám po tomto všetkom aspoň jediný žiak?“ spýtal sa Slughorn a hodvábnou vreckovkou si utieral čelo. „Rodičia sa budú báť poslať deti do školy a nemôžeme im to mať za zlé. Osobne si nemyslím, že na Rokforte sme vo väčšom nebezpečenstve než kdekoľvek inde, lenže nemôžete očakávať, že si to budú myslieť aj matky. Je iba prirodzené, že v takejto situácii chcú mať rodiny pohromade.“

„Súhlasím,“ povedala profesorka McGonagallová. „A nie je pravda, že Dumbledore si ani len v predstavách nepripustil, že by mohla vzniknúť situácia, keď by sa Rokfort mal zavrieť. Po znovuotvorení Tajomnej komnaty uvažoval, že školu zavrie –a musím povedať, že vražda profesora Dumbledora ma znepokojuje väčšmi než utajená slizolinská obluda v útrobách hradu…“

„Musíme sa poradiť s členmi správnej rady,“ piskľavo sa ozval profesor Flitwick, ktorý mal na čele veľkú modrinu, ale zdalo sa, že iné zranenie po páde v Snapovej pracovni neutrpel. „Musíme dodržať zavedený postup. S rozhodnutím sa netreba unáhliť.“

„Hagrid, ty si nepovedal nič,“ vyzvala ho profesorka McGonagallová. „Aký je tvoj názor? Mal by Rokfort zostať otvorený?“

Hagrid, ktorý po celý čas ticho plakal do veľkej fľakatej vreckovky, teraz zdvihol červené opuchnuté oči a zachripel: „Ja neviem, pani profesorka… to musia rozhodnúť vedúci fakúlt a riaditeľka…“

„Profesor Dumbledore si vždy vážil tvoje názory,“ vľúdne pripomenula profesorka McGonagallová, „a ja tiež.“

„Ja zostávam,“ oznámil Hagrid a z kútikov očí mu vytekali veľké slzy a stekali do pochlpenej brady. „Je to môj domov, bol to môj domov od trinástich rokov… A keď tu budú decká, ktoré by chceli, aby som ich učil, tak budem učiť. Ale… neviem… Rokfort bez Dumbledora…“

Preglgol a znova sa skryl za vreckovku a nastalo ticho.