Na hranici Oekumeny

Ivan Jefremov Na hranici Oekumeny

Prológ

Nad sčerenou Nevou dul svieži jesenný vietor. Ostrá vežička Petropavlovskej pevnosti, dvíhajúc sa do belasých výšav, ligotala sa v slnečnom dni ako zlatý lúč. Pod ňou Palácový most strojne klenul široký mocný chrbát. Vlnky, rozhojdané, jagavé, pravidelne špľachotali o žulové schodíky na nábreží.

Na lavičke sedel mladý námorník. Zrazu pozrel na hodinky, vyskočil a ponáhľal sa dolu nábrežím okolo Admirality. V priezračnom jesennom vzduchu žlté múry ladne dvíhali biely veniec stĺpov. Po hladkom asfalte mäkko uháňali autá a na ich vyleštených sklách a rôznofarebných karosériách ihrali trasľavé záblesky slnka.

Mladík sa náhlil po nábreží, potom sa pustil krížom cez park, hýriaci jesennými farbami, a na chvíľu zastal pred bránou, kde dvaja žuloví obri podopierali masívny balkón. Vstúpil. Vo vestibule si odložil čierny plášť a vybehol po mramorovom schodišti na chodbu, lemovanú radom mramorových sôch.

S radostným úsmevom mu vyšla v ústrety štíhla dievčina hĺbavých sivých očí. Námorník pozrel na ňu neisto. Dievčina idúcky odkladala do kabelky lístok zo šatne — teda sa neoneskoril. Mládenec sa uspokojil a navrhol dievčine, aby začali prehliadku múzea dole, v oddelení staroveku.

A keď si pozerali úlomky z váz a doštičiek s neznámym písmom, ponuré, čierne staroegyptské sochy, sarkofágy^[1], múmie, zatúžili po svetlých farbách. Prešli dvoma sálami k bočnému schodišťu, ktoré viedlo k horným sálam z malej miestnosti s úzkymi oknami. Medzi bielymi stĺpmi stáli osemhranné vitríny so starovekými umeleckými drobnôstkami. Odrazu v tretej vitríne zaligotala sa čudná farebná škvrna čarovnej modrozelenej farby, taká žiarivá, že sa zdalo, akoby sama svetielkovala. Dievča priviedlo k vitríne aj svojho spoločníka. Na striebristom zamate ležal plochý okrúhly kameň, neobyčajne čistý a priesvitný. Jeho trblietavý, zelenkastomodrý svit bol prekvapivo radostný, svetlý a hlboký, s teplým odtienkom číreho vlna.

Na hladkej, jemne opracovanej ploche boli vyryté ľudské postavičky nie väčšie ako malíček.

V sivej pochmúrnej sále sa svetielkujúci kameň ostro vynímal. Mladý námorník hlasno vzdychol a dievča v jeho pohľade uvidelo zasnívanú spomienku.

— Také býva južné more za pekného počasia na poludnie, — prehovoril námorník pomaly. V hlase mu znela istota očitého svedka.

— Nevidela som to, — šeplo dievča, — ale cítim v kameni akúsi hĺbku alebo radosť — sám neviem čo… Kde len nachádzajú takéto kamene?

Ani tabuľka s nápisom „Antické pohrebištia zo VII. storočia, kraj stredného Dnepra, rieka Ros“, ani ceduľka vo vitríne „Grebenecká mohyla — stará rodová svätyňa“ mladej dvojici nič neprezrádzali. Nič im nepovedali ani predmety vo vitríne: úlomky nožov a kopijí zdeformované hrdzou, ploché čaše a lichobežníkové prívesky z očernetého striebra a bronzu.

— Toto sú vykopávky z okolia Kijeva, — pokúsil sa vysvetliť mladík. — No nepočul som, že by sa tam alebo inde na Ukrajine nachádzali takéto kamene… Koho sa opýtať? — obzrel sa po sále.

Ako nárokom nebol nablízku ani jeden sprievodca. Iba v kúte pri schodoch sedela dozorkyňa.

Zhora sa ozvali kroky: po schodoch zostupoval vysoký mužský v starostlivo vyhladených čiernych šatách. Podľa toho, ako dozorkyňa vstala a úctive pozdravila, dievčina sa dovtípila, že mužský je tu akiste dajakým predstaveným. Jemne drgla svojho spoločníka, no námorník už kráčal príchodziemu v ústrety, pozdravil sa po vojensky a začal: — Prepáčte, môžem sa vás na niečo spýtať?

— Prosím. Čo by ste radi? — odvetil vedec a krátkozrako prižmúril pokojné oči, obzerajúc si mladých ľudí. Usmial sa, keď sa mu námorník zdôveril, čo ich zaujíma.

— Máte dobrý postreh! — zvolal pochvalne. — Všimli ste si jeden z najzaujímavejších exponátov v našom múzeu. Obrázok na kameni ste si dôkladne prezreli? Nie? Je malý? A načo je tu tento prístroj? Pozrite.

Vedec sklopil drevený rámček pripevnený na hornom okraji vitríny.

Rovno pred kameň sa posunulo veľké zväčšovacie sklo. Šťukol vypínač a ostré svetlo zalialo povrch kameňa. Mladí ľudia sa ešte s väčším záujmom zahľadeli na vyryté postavičky, ktoré akoby ožili. Pri jednom okraji kameňa bola jemne načrtnutá postava obnaženej dievčiny s pravou rukou priloženou k lícu. Prstence hustých vlasov jej splývali na plecia.

Ostatný povrch kameňa zaberali traja objímajúci sa chlapi, vypracovaní ešte majstrovskejšie ako dievčina.

Urastené, svalnaté telá zamreli v pohybe. Stredný, mocný chlap, vyšší ako ostatní dvaja, zoširoka rozhodil im ruky na plecia — a oni, ozbrojení kopijami, v strehu nakláňali hlavy dopredu. V ich pohybe sa zračila napätá bdelosť udatných bojovníkov, hotových odraziť každého nepriateľa.

S neobyčajnou silou vyjadrovali myšlienku: bratstvo, vernosť a spoločný boj.

Hĺbka priesvitného, žiarivého kameňa, ktorý bol súčasne pozadím aj materiálom, zvyšovala krásu diela. Teplý, vlhký lesk, vychádzajúci odkiaľsi z hĺbky kameňa, dodával telám zlatistú veselosť slnečného jasu…