Na hranici Oekumeny

Na dolnom okraji kameňa boli nedbanlivé, narýchlo vryté nezrozumiteľné znaky.

— Vynadívali ste sa? Ako vidím, zaujalo vás to. — Na vedcove slová sa obaja mladí strhli.

— No dobre. Mám vám povedať čo-to o kameni? Kameň je jednou z hádaniek, aké sa zavše vyskytnú v historických dokladoch zo staroveku.

Tento beryl^[2] — nie zriedkavý nerast — je výnimočný nielen svojou priezračnosťou a belasozelenkastým zafarbením. Nachádza sa iba v južnej Afrike. Na kameni je vyrytá gema — také práce robili za rozkvetu starogréckeho umenia v Helade. No beryl je kameň veľmi tvrdý. Vyryť doň niečo tak dôkladne sa dá iba diamantom a ten helénski majstri nepoznali.

Z troch mužských postáv stredná bezpochyby znázorňuje černocha, pravá Heléna a ľavá príslušníka niektorého národa od Stredozemného mora — Kréťana alebo Etruska. A napokon, podľa techniky vyobrazenia ľudského tela gema by mala pochádzať z epochy rozkvetu Helady. Celý rad zvláštností poukazuje na dobu omnoho dávnejšiu. A už ani nehovorím, že zobrazené kopije sú iné, ako používali v Helade alebo Egypte. Je tu teda celý rad protirečení, ale gema, hľa, jestvuje.

Vedec sa odmlčal. Potom pokračoval práve tak úryvkovito: — Je ešte veľa historických záhad. Všetky zdôrazňujú len jedno: vieme málo, veľmi málo. Nedostatočne si predstavujeme život v staroveku.

Napríklad aj tu, u nás, v klenotnici máme medzi skýtskymi pamiatkami dvetisícšesťstoročnú zlatú sponu, a je na nej do podrobnosti vyobrazený šabľovitý^[3] tiger, o ktorom nám paleontológovia tvrdia, že vymrel už pred tristotisíc rokmi… Vidíte!… V egyptských hrobkách sú fresky, na ktorých sú s prekvapujúcou vernosťou nakreslené všetky druhy zvierat, čo žili v Egypte. A medzi nimi je ozrutánske zviera podobné hyene — také nie je známe ani z Egypta, ani z celej Afriky.

V káhirskom múzeu je socha dievčaťa, nájdená v zrúcaninách egyptského mesta Achetaton, vybudovaného v štrnástom storočí pred naším letopočtom. Dievčina nie je Egypťanka, ani práca nie je egyptského pôvodu — akoby bola z iného sveta. Moji kolegovia vám to vysvetlia jednoducho, vraj „šty-li-zá-cia“, — slabikoval učenec žartovne.

— Ale ja si pritom vždy spomeniem na jednu historku. Na tých istých nástenných maľbách sa často vyskytovala istá rybka. Neveľká, celkom obyčajná. Lenže vždy nakreslená hore bruchom. Akože: Egypťania, takí presní umelci — a naraz takáto rybka? Vysvetľovalo sa to, pravda, aj štylizáciou, aj náboženstvom, aj vplyvom kultu boha Ammona. Bolo to presvedčivé, a tak sa s tým uspokojili. Ale asi pred pätnástimi rokmi vyšlo najavo, že v Níle i dnes žije rybka, ktorá pláva hore bruchom. Poučné, nie?

No, zahovoril som sa. Do videnia, priatelia, zaujímajte sa aj ďalej o záhady dejín…

— Ešte chvíľku, profesor! — zvolalo dievča. — Nemohli by ste nám povedať… vysvetliť obraz na kameni?

Vedec sa usmial.

— Čo s vami robiť? To, čo vám poviem, bude len a len dohad. Jedno je isté; v pravom umení sa odráža život. Umenie žije a rastie iba v boji proti starému. V tých dávnych časoch, keď vznikla táto gema, vládlo bezprávie a otroctvo. Mnoho ľudí sa vlieklo beznádejným životom. Ale porobení dvíhali zbrane proti nemilosrdnému otroctvu. A tak, keď hľadím na gemu s obrazom troch bojovníkov, sa nazdávam, že ich priateľstvo vzniklo v boji za slobodu… Možno spolu ušli zo zajatia… možno sám neznámy umelec sa zúčastnil bojov... Inakšie to ani nemôže byť. Preto je jeho dielo také dokonalé! Je, povedal by som, víťazstvom nového nad starým už v dávno zašlých vekoch. Tieto doklady, ktoré nachádzame, upútajú najmä sovietskych ľudí, ktorí bojujú proti všetkému, čo hatí náš rozvoj v živote, vede, umení. Veď vidíte, aj vás to zaujalo. Dievča a námorník sa znova sklonili k vitríne, ohromení všetkým, čo počuli. Kameň sa im videl tajomný, záhadný.

Hlboká, jasná a čistá farba mora… Na ňom v bratskom objatí traja mužskí… a dievčina, plná života a ženského čara, akoby stála na brehu mora.

Mladý námorník sa s povzdychom vystrel. Dievča sa ešte prizeralo.

Ticho v sále prerušil dupot a šum prichádzajúcich návštevníkov. Vtedy aj dievča zdvihlo hlavu.

— Ešte sa sem vrátime, pravda? — spýtal sa námorník.

— Prirodzene, a nie raz! — prikývlo dievča.

Šuhaj ju nežne viedol k bielemu schodišťu.

Majstrov žiak

Ploché skalisko zabiehalo ďaleko do mora. More, neviditeľné v nočnej tme, ohlášalo sa iba špľachotom. Z kameňa ešte sálalo teplo slnečného dňa; studený vietor, čo sa naháňal pomedzi skaliská, šuhaja neodrádzal.

Zadumane hľadel do diaľav, ta, kde striebristý pás Mliečnej cesty splýval s tmou. Pozoroval lietavice. Odrazu preťali nebo ani žeravé ihly a zmizli za horizontom, pohasnúc ako rozpálené strely. A znovu sa po oblohe rozsypali ohnivé strely a odleteli do neznáma, do rozprávkových krajín za morom, pri hraniciach Oekumeny^[4].

„Spýtam sa deda, kam padajú,“ rozhodol sa šuhaj a zápäť mu zišlo na um, ako by bolo krásne letieť nebom k neznámemu cieľu.