Jarný vetrík v tieni pred domom bol ešte chladný, hoci na sivých úbočiach kamenistých vrchov už zakvitli stromy. Dole ako nežné ružové obláčiky sa rozprestierali háje mandľovníkov, vyššie tmavoružové, takmer lilavé škvrny označovali krovité porasty. Studený vietor z hôr prinášal mandľovú vôňu a letel nad dolinami Aeneady ako posol novej jari. Eupalin zhlboka vdýchol, poklopkal prstom na drevený stĺp a pomaly riekol: — Počul som, vyryl ju Agenorov osvojený syn, ten, čo sa tak dlho kdesi túlal. Nazdávali sa, že zahynul, no nedávno sa vrátil z ďalekých krajín.
— A Agenorova dcéra, krásavica Tessa… Iste si počul aj o nej? Počul som, že sa nechcela vydať šesť rokov a verila, že sa jej milý vráti. A jej otec — umelec — jej dovolil…
— Ja viem, že jej nielen dovolil, ale sám vyčkával po celý čas nevlastného syna.
— Vzácny prípad, keď nečakali nadarmo. Neumrel, oženil sa s Tessou a je vynikajúcim umelcom. Škoda, že si gemu nevidel — si dobrý znalec a ocenil by si ju!
— Počúvnem ťa a zájdem k Agenorovi. Býva pri Achelojovom myse…
— Ó nie, Eupalin, je neskoro! Pomysli si — majster, ktorý gemu vytvoril, daroval ju priateľovi, potulnému Etruskovi. Priviedol ho chorého do Agenorovho domu, vyliečil ho a keď sa svetobežník bral domov, dal mu to, čo mohlo presláviť celú Aeneadu. Etrusk sa mu odvďačil kožou zo strašného škvrnitého zvera, o akom dosiaľ nik nepočul…
— Ako bedár odišiel a tak sa aj vrátil. Či sa vo svete nič nenaučil, keď hocikomu rozdáva drahocenné dary?
— My dvaja ťažko pochopíme človeka, čo bol toľký čas v cudzine. Ja len ľutujem, že gema je pre nás stratená!