Na hranici Oekumeny

Nadhadzovali čosi o čarách, ktoré pozná ich kmeň, a tvrdili, že Kidogo vie premeniť obyčajné palice na čierne drevo a slonovinu a riečny piesok na zlato. Všetky tieto nezmysly si cudzinci vypočuli na ceste k domu ich čierneho priateľa. Kidogo ich zaviedol k neveľkému skladišťu. Pomohli mu odvaliť kameň od dverí. Kidogo sa zohol, vošiel dnu a volal priateľov za sebou. Kavi, Pandion a Líbyjci ešte nič nechápali. Stáli mlčky, kým si im oči neprivykli na šero. Potom uvideli niekoľko hrubých čiernych brván, hŕbu sloních klov a päť veľkých košov kopcom naplnených liečivými orechami. Kidogo uprene pozoroval svojich druhov a slávnostne povedal: — To všetko je vaše. Nazbieral to pre Vás môj ľud, aby ste mali ľahkú a šťastnú cestu! Za toto musia Synovia vetra vziať na palubu nie jednu, ale dve desiatky ľudí.

— Tvoj ľud nám toľko daruje ... za čo? — zvolal dojatý Kavi.

— Za to, že ste dobrí, statoční, za to, že ste moji priatelia a pomohli ste mi vrátiť sa, — vyratúval Kidogo a silil sa premôcť vzrušenie. — Ale počkajte — to ešte nie je všetko! — černoch pristúpil ku košom a vytiahol spomedzi nich mešec zo silnej kože, veľký ako ľudská hlava.

— Vezmi! — podával ho Kavimu.

Etrusk vystrel ruku, zohol sa od nečakanej ťarchy a len-len nepustil vrecúško. Kidogo sa rozosmial.

— Čo je to? — spýtal sa Kavi, pritískajúc k sebe ťažký mešec.

— Ty, starý vojak, sa spytuješ? — smial sa Kidogo. — Akoby si nevedel, že len jedno na svete je také ťažké.

— Zlato! — vykríkol Kavi po etrusky, no Kidogo mu porozumel.

— Veru zlato, — prisvedčil.

— Kde si ho toľko nabral? — zamiešal sa Pandion a ohmatával napchatý mešec.

— Namiesto na poľovačku šli sme na zlatonosnú vysočinu. Osem dní sme tam prekopávali a premývali piesok… Synovia vetra vás nedovezú až do vlasti. Tam, na vašom mori sa vám rozídu cesty a každý pôjde domov sám. Rozdeľte si zlato a dobre ho ukryte, aby ho Synovia vetra po ceste neuvideli.

— Kto bol s tebou na tejto „poľovačke“? — vyzvedal sa Kavi.

— Títo všetci. — Černoch ukázal na mládencov, ktorí sa zhŕkli pri vchode.

Natešení, k slzám dojatí priatelia sa hodili k černochom so slovami vďaky. Domorodci v pomykove prestupovali z nohy na nohu a pomaly sa vytrácali.

Priatelia vyšli zo sypárne, dvere privalili kameňom. Kidogo akoby bol zrazu onemel, všetka veselosť z neho vypŕchla. Pandion pritiahol k sebe čierneho priateľa, ale ten sa mu vyslobodil z objatia, položil mu ruku na plece a dlho hľadel do jeho zlatistých očú.

— Ako sa len s tebou rozlúčim, Kidogo? — vzdychol si Pandion nevoľky.

Černochove prsty sa mu zaryli do pleca.

— Boh bleskov vidí, — riekol Kidogo priškrtene, — že by som dal všetko zlato z vysočiny, všetko, čo mám, do poslednej kopije, keby si privolil a zostal so mnou navždy… — Kidogo zmrštil tvár, zakryl si oči rukami. — Ale ani ťa neprosím, — prerývaný hlas sa mu chvel, — v zajatí som pochopil, čo je to vlasť. Viem, nemôžeš ostať — veď vidíš, sám ti pomáham, aby si odišiel… — Tu černoch pustil Pandiona a rozbehol sa k domu.

Mladý Helén hľadel za priateľom a slzy mu zakalili zrak. Za jeho chrbtom si ťažko vzdychol Kavi.

— Príde čas, a aj my, dvaja sa rozídeme, — ticho a smutne riekol Etrusk.

— Naše domovy nie sú od seba tak ďaleko a často tam priplávajú lode, — obrátil sa k nemu Pandion. — Ale Kidogo zostane tu, na hranici Oekumeny.

Etrusk neodpovedal.

Pandion, zbavený starosti o budúcnosť, zahĺbil sa do práce. Náhlil sa — veľkosť priateľstva, zrodeného v boji za slobodu, ho oduševňovala a povzbudzovala. Už vopred videl všetky podrobnosti gemy.

Traja chlapi budú stáť v objatí na pozadí mora, ku ktorému sa prebíjali a ktoré ich zavedie do vlasti.

Pandion sa rozhodol zobraziť na veľkej ploche kameňa troch priateľov — Kidoga, Kaviho a seba v trblietavom, priezračnom svite morskej diaľavy, ktorú modrozelený krištáľ veľmi dobre znázorňoval.

Mladý sochár si urobil niekoľko náčrtov na tenkých doštičkách zo slonoviny, ktoré tunajšie ženy používali pri rozotieraní akýchsi mastí.

Nedávny nový poznatok ho nútil pozerať pri práci na živé telá, ale to nebolo ťažké. Etrusk bol jednostaj pri ňom a Kidogo, tušiac, že onedlho prídu Synovia vetra, nechal všetko a nepohol sa od priateľov.

Pandion ich často žiadal, aby stáli pred ním v objatí a obaja mu so smiechom vyhoveli.

Priatelia viedli dlhé besedy, zdôverovali sa navzájom s najtajnejšími myšlienkami a plánmi, ale hlboko v duši každému trčala ako osteň myšlienka na nevyhnutný rozchod.

Pandion nestrácal ani pri rozhovoroch čas a húževnato ryl do tvrdého kameňa. Niekedy, sa odmlčal a snažil sa zachytiť v črtách priateľov nejakú dôležitú podrobnosť.

Tri mužské postavy boli čoraz živšie. V strede stál vysoký Kidogo, vpravo Pandion, vľavo Etrusk, obaja s kopijami. Kavi a Kidogo boli spokojní so svojou podobou, no presviedčali Pandiona, že seba nezobrazil dobre. Sochár sa len usmieval, to vraj nie je dôležité.