Na hranici Oekumeny

Nečuje kráčal po tvrdo vyšľapanom chodníku. Už nekríval, vrátila sa mu prvšia ľahká chôdza. Domorodci, ktorých stretával, niesli strapce žltých plodov a priateľsky v úsmeve ukazovali biele zuby alebo mu kývali odtrhnutými listami. Chodník sa skrútol naľavo, Pandion šiel medzi dvoma stenami sýtej zelene, zaliatej zlatým slnečným svitom. V jeho horúcom lesku strojne kráčala akási žena. Pandion poznal Nioru. Zbierala z ťažkých strapcov najzrelšie plody a kládla ich do vysokého pleteného koša. Pandion cúvol do tône pod veľkými listami, cit umelca v ňom utlmil všetky ostatné myšlienky. Mladá žena prechádzala od jedného strapca k druhému, vrtko sa skláňala ku košu a opäť si stávala na prsty, vypäla celé telo a načahovala sa za vysokými plodmi. Po hladkej čiernej koži jej tancovali odblesky slnečného svetla. Niora zľahka nadskočila a celá sa prehnúc, vystrela ruky k hustému zamatovému lístiu. Očarený Pandion sa zachytil o suché steblo — a v hlbokej tíšine hlasno zapraskalo. Žena sa v mihu obrátila a znehybnela.

Poznala Pandiona. Jej telo, napäté ako struna, sa uvoľnilo: Niora si vydýchla a usmiala sa na mladého Heléna. Ale Pandion nič nezbadal. Z pŕs sa mu vydral nadšený výkrik, naširoko otvorenými zlatistými očami hľadel na Nioru, no nevidel ju.

Pery sa mu odchýlili v ľahkom úsmeve. Zmätená žena zaspätkovala.

Cudzinec sa zvrtol a uháňal stade, vykrikujúc neznáme slová.

Pandion znenazdajky čosi objavil. V podvedomí vlastne vždy k tomu smeroval, smerovali k tomu všetky nástojčivé myšlienky a nekonečné úvahy. A nebol by to našiel, keby nebol toľko videl, keby si nebol kliesnil novú svojskú cestu. V tom, čo žije, nemôže byť nič meravé. V živom a krásnom tele nikdy nie je mŕtva nehybnosť, iba pokoj, čiže okamih, keď sa pohyb zastaví, aby ho vystriedal ďalší. Ak ten okamih postihne a prenesie ho na nehybný kameň, potom mŕtve ožije.

Toto teda Pandion uvidel v Niore, keď preľaknutá zmeravela ako čierna socha. Utiahol sa pod strom na opustenej čistine. Keby ho bol niekto zazrel, iste by sa nazdal, že Helén zblaznel: robil prudké pohyby, zohýnal a vystieral raz ruky, potom nohy a sústredene ich pozoroval. Domov sa vrátil iba navečer, vzrušený, so zimnične lesklými očami. Prinútil Kaviho — na jeho veľký údiv — aby sa pred neho postavil a na povel chodil a zastavoval sa. Etrusk spočiatku trpezlivo znášal priateľove rozmary, no napokon ho to zunovalo — poklopal si na čelo a rozhodne si sadol na zem.

Ale Pandion mu ani teraz nedal pokoja, obzeral si ho, obchádzal ho sprava, zľava, kým Etrusk nezačal hromžiť. Prehlásil, že Pandion má doista horúčku a pohrozil mu, že ho chytí a priviaže na lôžko, ak hneď neprestane.

— Hybaj voľakde! — veselo zakričal Pandion. — Nebojím sa ťa, skrútim ťa, že budeš ako zatočený roh bielej antilopy.

Kavi ešte nikdy nevidel priateľa takto vyčíňať. Potešil sa, lebo už dávno si všimol, aký je Pandion skľúčený… Hundral čosi o chlapčiskovi, ktorý si uťahuje z otca, pľasol Pandiona po chrbte. Ten sa odrazu upokojil a vyhlásil, že je strašne hladný. Obaja si sadli k večeri a Pandion sa pokúsil vysvetliť Etruskovi, čo veľkého objavil. Kavi sa o to napodiv zaujímal, dlho sa vypytoval a snažil sa vniknúť do ťažkostí, ktoré sa vynárajú pri pokuse zobraziť živú prírodu.

Odrazu čosi zakrylo záblesk večernej oblohy vo dverách a radostne ich vyrušil Kidogov hlas. Černoch sa neočakávane vrátil a hneď sa rozbehol za priateľmi. Na otázku, či sa im lov vydaril, odpovedal neurčito, vyhovárajúc sa na únavu, a sľúbil, že zajtra im ukáže korisť. Kavi a Pandion mu rozprávali o Takelovej smrti a o Kaviho výprave na čierne drevo. Černoch sa náramne nazlostil, zasypával priateľov nadávkami, kričal, že urazili jeho pohostinstvo; ba Etruska nazval starou hyenou. Napokon utíchol: bolesť nad strateným priateľom premohla hnev. Vtedy sa mu Etrusk a Helén zdôverili, že ich trápi, ako zaplatia. Synom vetra, a prosili ho o radu.

Kidogo vypočul veľmi ľahostajne, neodvetil im na otázky a odišiel.

Zarazení priatelia usúdili že zvláštne černochovo správanie spôsobil bôľ nad Takelovou smrťou. Obaja sa dlho prevracali na lôžku a mlčky rozmýšľali.

Ráno Kidogo prišiel znova. Na dobromyseľnej tvári sa mu zračila figliarska prefíkanosť. Priviedol všetkých Líbyjcov a niekoľkých mladých mužských. Kidogovi rodáci žmurkali na začudovaných cudzincov, hlasno sa chichúňali, šepkali si a nezrozumiteľne na seba pokrikovali.