Na hranici Oekumeny

Hladká čierna koža, taká napätá, že telo vyzeralo ako uliate z kovu, sa zlatisto ligotala na slnku. Hrdú hlavu niesla štíhla šija, mierne sklonená dopredu. Pandion sa kochal pohľadom na jej vysokú, pružnú postavu, na ľahké vláčne pohyby. Zamarilo sa mu, že v Niore sa pred ním objavila jedna z troch Charitiek^[105], bohýň, ktoré — ako veril — vdychovali kráse život a obdarúvali ju neodolateľnou príťažlivosťou.

Etrusk zľahka udrel Pandiona papekom po hlave.

— Prečo si sa za ňou nerozbehol! — zapáral žartom. — Vás Helénov očarí každá žena…

Pandion sa nenahneval, no pozrel naň tak, akoby ho prvý raz videl, a prudko ho objal okolo pliec.

— Počúvaj, Kavi, nerád rozprávaš o sebe… Či teba ženy vôbec nezaujímajú? Necítiš, aké sú krásne? Pre teba nie sú časťou tohto naokolo, — Pandion opísal rukou široký kruh, — mora, slnka, krásneho sveta?

— Nie, keď ja vidím čosi pekné, chcel by som to zjesť, — zasmial sa Etrusk. — Pravda, žartujem, — pokračoval vážne. — Nezabúdaj, že som dva razy starší ako ty, a za svetlou stránkou sveta vidím aj tú druhú — tmavú, nepeknú. Ty si už zabudol na Ta-Kem, — Kavi prešiel prstom Pandionovi po červenom znaku na chrbte, — ja nezabúdam na nič. Ale závidím ti.

Budeš tvoriť krásno, ja môžem len ničiť v boji s temnými silami. — Kavi sa odmlčal a po chvíli rozochvene doložil. — Málo myslíš na svojich blízkych tam, vo vlasti… Koľko rokov som si nevidel deti, ani neviem, či žijú, či jestvuje ešte celý môj rod. Ktovie, čo sa robí tam, medzi nepriateľskými kmeňmi…

Smútok, ktorý zaznel v hlase vždy zdržanlivého Etruska, naplnil Pandiona súcitom. Ako by mohol priateľa potešiť? No Etruskove slová — málo myslíš na svojich blízkych — ho zaboleli. Mohol mu Kavi také čosi povedať? Nie, vari preňho málo znamenala Tessa, ded, Agenor? Ale potom by bol taký zachmúrený ako Kavi, potom by nevnímal mnohotvárnosť života — a ako by porozumel kráse? Pandion sa zaplietol do protikladov a nevyznal sa sám v sebe. Vyskočil a navrhol Etruskovi, aby sa išli kúpať.

Kavi súhlasil a obaja sa pustili cez vŕšky, za ktorými čľapotal oceán.

Niekoľko dní predtým zhromaždil Kidogo mladých mužov a mládencov kmeňa. Povedal im, že jeho druhovia, ktorí tu čakajú na koráby, nemajú nič, iba kopije a kúsky látky okolo bedier, a že ich Synovia vetra bez odmeny nevezmú na lode.

— Keby každý z vás, — riekol Kidogo, — pristal pomôcť im hoci tým najmenším, naši priatelia sa budú môcť vrátiť do vlasti. Pomohli mi dostať sa zo zajatia a prísť domov, medzi vás.

Všeobecný súhlas ho potešil. Navrhol, aby išli s ním na zlatonosnú vysočinu a tí, čo nemôžu, aby darovali slonovinu, orechy, kožušiny alebo vzácne drevo.

Na druhý deň Kidogo oznámil priateľom, že sa chystá na poľovačku.

Ale odmietol ich vziať so sebou a dohováral im, aby si šetrili sily na ďalšiu cestu.

Kidogovi priatelia nevedeli o pravom cieli výpravy. Hoci ich neraz znepokojovalo, čím zaplatia za cestu, dúfali, že tajomní Synovia vetra ich prijmú za veslárov. Pandion tajne zamýšľal zaplatiť kameňmi juhu, ktoré mu bol dal starý náčelník.

Ani Kavi Kidogovi nič nespomenul, no dva dni po jeho odchode zvolal Líbyjcov a vybral sa s nimi hore po rieke v nádeji, že neďaleko nájde čierne drevo^[106]a splaví ho na pltiach, lebo ťažké kmene by sa na vode neudržali.

Pandion dosiaľ kríval a Kavi ho nechal v osade. Heléna to mrzelo. Už druhý raz ho priatelia nechali samého, ako vtedy, keď išli loviť žirafy.

Kavi, zanovito vytrčiac bradu, poznamenal, že ani vtedy, nemámil čas nadarmo, nech to teraz vraj zopakuje. Pandion od zlosti onemel a utekal od nich. Etrusk ho dohonil, potľapkal po chrbte a ospravedlňoval sa, ale zo svojho nepopustil a presviedčal priateľa, že musí najprv celkom vyzdravieť.

Napokon Pandion s horkým pocitom, že je úbohá kalika, súhlasil a chytro sa skryl v chatrči, aby nevidel, ako budú odchádzať jeho zdraví druhovia. Keď Pandion osamel, ešte mocnejšie pocítil, ako veľmi treba vyskúšať sily po vydarenom pokuse so sochou učiteľa slonov. Za posledné roky videl toľko umierania a skazy, že sa mu nechcelo pracovať s málo trvanlivou hlinou a túžil vytvoriť niečo z pevného materiálu. Lež taký nemal. A keby sa mu aj také čosi dostalo do rúk, nebolo nástrojov, ktorými by ho spracoval.

Často sa prizeral Jachmosovmu kameňu, ktorý ho predsa len priviedol k moru, ako naivne veril Kidogo, náchylný pripisovať veciam čarovnú moc. Číry, priehľadný kameň vnukol Pandionovi myšlienku vyryť gemu.

Pravda, kameň bol oveľa tvrdší ako tie, čo užívali v Helade a opracovali smirkom z ostrova Naxos^[107]. Vtom si spomenul, že má — ak môže veriť starému náčelníkovi — kamene, ktoré tvrdosťou prevýšia všetko na svete.

Pandion vybral najmenší kamienčok a obozretne prešiel ostrou hranou po okraji belasozeleného kryštálu. Na nepoddajnom hladkom povrchu sa belela čiara. Mladý Helén pritisol silnejšie. Kameň vyryl hlbokú ryhu, tak ako rydlom z čierneho bronzu v mäkkom mramore. Neobyčajná tvrdosť južných kameňov naozaj prevyšovala všetko, čo Pandion doteraz poznal.