Na hranici Oekumeny

To, že Etrusk zostal pri rieke a volá ho, Pandiona znepokojilo. Ponáhľal sa na breh chodníkom pomedzi kaktusy. Už zďaleka videl na piesočnatom svahu druhov v hlúčku okolo otiepky; tŕstia. Na nej bol ktosi vystretý.

Pandion pomaly pobehol, usilujúc sa nestúpiť na chorú nohu, a vošiel do mlčanlivého kruhu priateľov. V ležiacom poznal mladého Líbyjca Takela, bol s nimi pri nevydarenom úteku cez púšť. Helén si k nemu kľakol. Pred očami sa mu objavila dusná úžľabina, ktorou sa vliekol polomŕtvy od smädu. Takel bol medzi tými, ktorí na čele s Achmim mu priniesli vodu zo vzdialeného prameňa. Iba pred mŕtvym Takelom si Pandion uvedomil, aký blízky a drahý mu je každý druh, s ktorým prežil vzburu a dlhú púť. Zrástol s nimi a nevedel si ani predstaviť život bez nich. Keď vedel, že sú nablízku a v bezpečí, nemusel sa s nimi stretnúť celé týždne, ale teraz ho strata zdrvila. Nevstávajúc uprel na Etruska spýtavý pohľad.

— Takela uštipol had v húštinách, kde sme hľadali čierne stromy, — vysvetľoval smutne Kavi.

— Nepoznám liek, — Etrusk si ťažko vzdychol.

— Nechali sme všetko a prišli sme sem. Keď sme ho vyniesli na breh, už zomieral. Zavolal som ťa, aby si sa s ním rozlúčil… Neskoro… — Kavi nedopovedal, zaťal päste a sklonil hlavu.

Pandion vstal. Takelova smrť sa mu videla nespravodlivá, nezmyselná: nezahynul v slávnej bitke ani v boji so zverou, ale tu, v pokojnej osade, pri mori, ktoré mu sľubovalo zaslúžený návrat po toľkých hrdinstvách a statočnosti na dlhej ceste. To Heléna bolelo najväčšmi. Do očú sa mu nahrnuli slzy. Aby premohol žiaľ, zadíval sa za rieku.

Po oboch stranách piesočnatej plytčiny rástli husté kroviská. Pod horou rástli biele stromy, krivé, hrčovité, s malými listami. Ich konáre obaľovali stuhy jasne červených kvetov. Červené kvety horeli a biele stromy svietili ako pohrebné fakle pri bráne do podsvetia, kam sa už uberala duša nebohého Takela. V rieke sa pomaly valila mútna, olovená voda. Na plytčinách ležali stovky krokodílov. Niekoľko jašterov rozďavilo v spánku široké papule, lemované klinmi strašných zubísk.

Druhovia zodvihli nebohého a mlčky ho niesli do osady. Domorodci sa zbiehali a sprevádzali ich vzrušenými pohľadmi. Pandion išiel vzadu, bez Kaviho. Etrusk sa obviňoval za Líbyjcovu smrť, lebo on si zmyslel hľadať čierne drevo. Kráčal bokom od smutného sprievodu, hrýzol si pery a šklbal bradu.

Aj Pandiona trápilo svedomie, aj on sa cítil vinný. Nadchýnal sa obrazom milovanej dievčiny, keď mal vytvoriť dielo na pamäť bojovej družby ľudí, ktorí prešli cez všetky skúšky, zostali si verní zoči-voči smrti, hladu a smädu za ťažkého pochodu. „Prečo mi to prv nezišlo na um?“ spytoval sa sám seba. Prečo zabudol na priateľstvo, ktoré sa zrodilo v boji za slobodu? Nadarmo ho nepostihol neúspech — bohovia ho potrestali za nevďak… Nech mu je žiaľ ponaučením…

Po oblohe sa rozliezli lilavosivé mračná. V diaľke duto zahrmelo. Blížil sa lejak.

Len čo sa Kavi a Pandion stihli ukryť vo svojom obydlí, z neba sa prevrátila ohromná čaša a hukot padajúcej vody prehlušil hrmavicu. Lejak, ako vždy, čoskoro prestal, rastliny sa trpkasto rozvoňali vo sviežom, vlhkom vzduchu, k rieke a k moru s bublaním stekali nespočetné potôčiky.

Mokré stromy hlucho šumeli vo vetre. Šelestili ťažko a smutne, ničím nepripomínali šelestenie listov za slnečných dní. Kavi sa započúval do hlasu stromov a znenazdajky povedal: — Neodpustím si Takelovu smrť. Som vinný — vybrali sme sa bez skúseného sprievodcu, my cudzinci v tejto krajine, kde nedbajstvo prináša záhubu. Čierne drevo sme nezískali a jeden z našich najlepších leží na brehu pod kopou kamenia… Draho sme zaplatili za moju hlúposť…

Neodvážim sa ísť ešte raz. Nemáme čím zaplatiť Synom vetra.

Pandion mlčky vybral zo svojho vrecúška za hrsť jagavých kameňov a pokládol ich pred Etruska. Kavi prikývol, no zrazu sa mu na tvári objavila pochybnosť.

— A ak Synovia vetra nepoznajú cenu kameňov, môžu ich neprijať.

Ktože počul o takých kameňoch v našich krajinách? I keď… — Etrusk sa zamyslel.

Pandion sa zľakol. Kaviho pochybnosť mu prv ani na um neprišla.

Zabudol, že kupci ich môžu považovať za bezcenné. Ruka vystretá ku kameňom sa mu zachvela. Keď mu Etrusk uvidel na tvári strach, rýchlo doložil: — i keď som kedysi počul, že priezračné kamene, neobyčajne tvrdé, zavše privážali z Ďalekého východu na Cyprus a do Karie a draho ich predávali. Hádam ich Synovia vetra poznajú.

Ráno po rozhovore s Kavim sa Pandion vybral k úpätiu hôr, kde rástli trávovité rastliny so žitými plodmi. Blížil sa čas Kidogovho návratu.

Priatelia ho netrpezlivo čakali. Etrusk a Helén sa s ním chceli poradiť, ako by si zadovážili niečo cenného pre Synov vetra. Etruskove pochybnosti otriasli aj Pandionovým presvedčením o cene južných kameňov a mladý Helén nemal nikde pokoja. Nevdojak zamieril k horám dúfajúc, že stretne oddiel čierneho priateľa. A okrem toho, chcel byť sám, aby mohol porozmýšľať o novom diele, ktoré sa mu črtalo v mysli čoraz jasnejšie.