Na hranici Oekumeny

Postavy priateľov, i keď malé, boli veľmi živé, v každej podrobnosti sa zračilo naozajstné majstrovstvo. V Kidogových rukách, zoširoka položených na pleciach Etruskových a Helénových, sa podarilo sochárovi vyjadriť ochranu a bratskú nežnosť. Kavi a Pandion stáli s pozorne, takmer hrozivo sklonenými hlavami, plní napätej ostražitosti mocných bojovníkov, pripravených odraziť nepriateľa. Celá skupina vyvolávala dojem sily a neohrozenosti. Pandion sa usiloval zdôrazniť to najlepšie, čo bolo v ľuďoch, ktorí sa mu na ceste z otroctva stali drahými. Pochopil, že sa mu napokon podarilo naozaj umelecké dielo. Kidogo a Kavi si ho prestali doberať. So zatajeným dychom pozorovali pohyby čarovného rydla. Ich mladý priateľ, odvážny, veselý a chlapčenský, ba aj smiešny pre svoj obdiv k ženám, bol veľkým umelcom! Kidoga a Kaviho to aj tešilo, aj udivovalo.

Pandion vkladal všetku lásku k priateľom do mocného tvorivého poryvu. Už ho nelákal prvotný zámer — zobraziť na kameni Tessu. Tessa, Iruma a Niora, každá z iného plemena, boli sestrami v kráse, ktorá očarúvala u všetkých troch rovnako. No nevedel, či by vedeli byť sestrami aj v ostatnom. Priatelila by sa Tessa s Niorou tak, ako on s Kidogom?

A v priateľstve Pandiona, Kidoga a Kaviho, v družbe so všetkými bývalými otrokmi bolo bratstvo rovnakých myšlienok a snáh, spečatené vernosťou a odvahou. Áno, sú naozajstnými bratmi, hoci jedného nosila čierna mať tu pod čudnými južnými stromami, druhý ležal v kolíske v domci, ktorým lomcovali zimné povíchrice, a tretí vtedy už bojoval na brehu temného mora s krutými kočovníkmi z ďalekých stepí…

Dni chytro plynuli. Mladý Helén odrazu znepokojnel. Prešlo asi pol druha mesiaca a lehota, keď mali prísť Synovia vetra, sa už minula.

V Pandionovej duši sa striedal nepokoj s úľavou — nepokoj preto, že mornári azda ani neprídu, úľava pri myšlienke, že rozlúčka s Kidogom sa oddialila. Neraz nechal robotu — veď už ju takmer dokončil. Zase často chodieval k moru, no rýchlo sa vracal, aby nebol dlho ďaleko od priateľov.

Jedného dňa však v diaľke zahučali hlasy a vzrušené výkriky, akými vznetliví domorodci sprevádzali každú udalosť. Kidogo vyskočil, tvár mu pokryla popolavá bledosť, ba aj hruď mu obledla. Zatackal sa a rozbehol sa ku svojmu domu. Ponad plece zakričal na priateľov.

— Iste prišli Synovia vetra!

Krv zabúšila Etruskovi a Helénovi v sluchách, obaja sa pustili k moru po krátkej cestičke, ktorú Pandion dobre poznal. Na vŕšku zastali.

— Naozaj, sú to Synovia vetra! — zakričal Kavi.

Na brehu ležala tmavofialová tôňa veľkej hory, pretiahla sa do diaľky a zastierala lesk mora. Na sivý piesok už boli vytiahnuté čierne koráby, podobné helénskym lodiam s čeleňami vyklenutými ako labutia hruď. Bolo ich päť, so sklonenými stožiarmi vyzerali ako veľké čierne kačice, čo zaspali na piesku.

Pred korábmi chodili sem i ta bradatí chlapi v hrubých sivých plášťoch, na okrúhlych štítoch sa im poblyskávalo medené vybíjanie, v rukách sa im mihali sekery na dlhých poriskách. Velitelia, kupci a všetci, čo neboli v službe, už odišli do osady. Etrusk a Helén sa zvrtli nazad.

Pri chatrči ich už netrpezlivo vyzeral Kidogo.

— Synovia vetra sú u náčelníkov, — oznámil im. — Prosil som ujca, povie nášmu hlavnému náčelníkovi a ten sám sa dohovorí o vás. Tak to bude istejšie. Pre Synov vetra je nebezpečné pohnevať sa s ním, preto sa o vás postarajú, — černoch sa usmial trpko a neveselo.

Na brehu sa zišli zástupy domorodcov, aby vyprevadili lode. Synovia vetra sa ponáhľali — slnko sa skláňalo k západu a mornári — nevedno prečo — chceli stoj čo stoj vyplávať ešte v ten deň. Koráby boli už naložené a sťažka sa kolísali pri kamenistom brehu. Medzi nákladom ležal aj dar Kidogovho ľudu. Ku korábom bolo treba ísť cez pobrežnú plytčinu po prsia vo vode. Velitelia Synov vetra sa zdržali, pripomínajúc pri rozlúčke domorodým náčelníkom, aby im za rok prichystali čím najviac tovaru, a zaprisahali sa, že si poň prídu v stanovenom čase.

Kavi stál vedľa Kidoga, v jednej ruke držal balík s kožou a lebkou strašného gišu. Na rozlúčku daroval čierny priateľ Kavimu a Pandionovi dva veľké vrhacie nože. Tento vojenský vynález ľudu Tengrely vyzeral ako široká bronzová doštička hlboko rozštiepená na päť hrotov — štyri boli srpovito zahnuté a nabrúsené, na piaty, ponášajúci sa na prst, bola pripevnená krátka rukoväť z rohoviny. Keď zbraň vymrštila obratná ruka, nôž sa so svišťaním zakrútil vo vzduchu a zabíjal obeť z dvadsiatich lakťov.

Pandion sa so stiesneným srdcom obzeral, pozoroval nových sprievodcov a veliteľov. Ich prísne, vetrom ošľahané tváre mali tehlovú farbu, nestrihané brady sa im kučeravili okolo tvárí, v ťažkej knísavej chôdzi a v tvrdých vráskach okolo úst a na čele nebolo ani byľku srdečnosti, akou oplývali Kidogovi rodáci. No aj tak Pandion pre čosi im veril. Možno preto, že Synovia vetra boli tak ako Pandion verní moru, žili s ním v zhode a rozumeli mu. Alebo preto, že Pandion i Kavi stretávali sa v ich reči so známymi slovami.