Na hranici Oekumeny

Synovia vetra ochotne pristali vziať na lode bývalých otrokov za odmenu, ktorú im ponúkol náčelník. Kidogovmu ujcovi Iorumefovi sa dokonca podarilo zjednať o šesť klov a o dva koše liečivých orechov menej. Tento zvyšok naložili na lode ako majetok Kaviho, Líbyjcov a Pandionov. Synovia vetra rozdelili cestujúcich i proti ich želaniu. Na jednom korábe išlo šesť Líbyjcov, na druhom Kavi, Pandion a traja Líbyjci.

Prístav Synov vetra bol neďaleko Brány Hmiel ďaleko od Kidogovej vlasti — najmenej dva mesiace plavby za najlepšej pohody. Kavi a Pandion boli zmätení — nepredstavovali si, že je to tak ďaleko, a len teraz pochopili, že Synovia vetra sú práve takí vynikajúci v boji s morom, ako vládcovia slonov v boji s africkými stepami.

Z prístavu Synov vetra Pandion musí preplávať ešte takmer celé Veľké zelené more, ale to už bolo dva a pol razy menej ako cesta od Kidogových rodných brehov do prístavu. Synovia vetra upokojovali Pandiona a Kaviho, že k nim často prichodia lode Feničanov z Tyru, z Kréty, Cypru a z Veľkého Líbyjského zálivu^[108].

Ale Pandion na to teraz nemyslel. Zmätene pozeral na more, akoby chcel zmerať obrovskú cestu, ktorá ho čaká, a obracal sa ku Kidogovi.

Veliteľ celej výpravy, so zlatou obručou v kučeravých vlasoch, hlasno zakričal a prikázal nastúpiť na palubu.

Kidogo chytil Kaviho a Pandiona za ruky, neskrývajúc slzy.

— Lúčim sa s vami navždy, priatelia moji, — zašepkal. — Tam, v ďalekej vlasti, spomeňte si na Kidoga, ktorý vám bol verný a mal vás oboch rád.

Spomeňte si na naše dni v kemtskom otroctve, keď nám bolo oporou len priateľstvo, na dni vzbury, úteku, na veľký pochod k moru… Budem v myšlienkach s vami. Odchádzate navždy, vy, čo ste sa mi stali drahší ako život. — Černochov hlas spevnel. — Verím, že raz sa ľudia naučia nebáť diaľok. More ich spoji… Ale vás už neuvidím… Môj zármutok je veľký…

— Kidogovo mocné telo sa otriasalo vzlykmi.

Posledný raz sa spojili ruky priateľov — Synovia vetra súrili…

Pandionove ruky sa roztvorili, Kavi sa odvrátil. Etrusk a Helén vstúpili do teplej vody a šmýkajúc sa na kameňoch, ponáhľali sa ku korábu.

Prvý raz po rokoch vystúpil Pandion na palubu. Oviala ho spomienka na dávne dni šťastných plavieb. Ale minulosť sa mu len mihla pamäťou.

Všetky jeho myšlienky sa sústredili na vysokú čiernu postavu, ktorá stála pred zástupom celkom pri vode. Veslá zaplieskali v pravidelnom rytme, koráb vyplával za útesy, Mornári napäli veľkú plachtu a do korábu sa oprel vietor.

Ľudia na brehu boli menší a menší, zakrátko iba malá čierna bodka označovala Kidoga, ktorého priatelia stratili navždy. Padajúci súmrak zahalil breh, iba za kormou sa vľúdne týčil tmavý horský hrebeň. Kavi si stieral nie prvú veľkú slzu.

O Pandionovu tvár zavadil krídlom veľký netopier, ktorý sem zaletel z brehu. Hodvábny dotyk sa zdal Helénovi posledným pozdravom zeme, ktorú opustili.

Pandiona hlboko dojala rozlúčka s čiernym priateľom, s krajinou, kde toľko prežil, kde nechal kus srdca. Nejasne cítil, že tam, doma, v hodinách únavy a smútku, vynorí sa pred ním Afrika, márnivá a krásna najmä preto, že ju stratil navždy… ako Irumu. Opustil všetko, čo sa mu stalo blízke a na čo si zvykol, a tvárou i v duši sa obrátil k Helade, no premohol ho strach.

Čo ho tam čaká po toľkom čase? Ako sa mu bude žiť medzi svojimi — veď sa vráti iný, nový? Koho nájde? A Tessa — ľúbi ho ako prv? Alebo…

Koráby sa kĺzali po vlnách, obrátené čeleňami na západ. Iba keď budú mesiac na ceste, otočia sa na sever — tak vraveli Synovia vetra. Mocný dych oceána strapatil Pandionovi vlasy. Okolo neho nenáhlivo prechádzali námorníci. Synovia vetra, potomkovia dávnych krétskych moreplavcov, sa Pandionovi videli cudzejší ako čierni obyvatelia Afriky. Helén stisol na hrdle zavesené vrecúško s kameňom, na ktorom bola Kidogova podoba, a zamieril k druhom, ktorí sa smutne tisli na cudzom korábe v kúte…

Spoza hôr sa vyhupol pomarančový okrúhly mesiac. V jeho svite bol oceán — Veľká Dúha, ktorá obopína všetky zeme na svete — ako rozrytý čiernymi hlbinami a nad nimi sa vznášali svetlé hrebene vĺn. Malé koráby smelo plávali vpred; vše dvíhali čelá k hviezdnemu nebu a rozprskávali naokolo strieborné kvapky, vše sa prepadávali dolu, do hučiacej tmy.

Pandionovi to pripomínalo vlastnú životnú púť. Vpredu, v diaľke, splývali ligotavé hrebene vodných valov v jedinú svietiacu cestu, hviezdy sa spúšťali nadol a hojdali sa na vlnách, tak ako kedysi pri brehoch vlasti.

Oceán prijal odvážlivcov, niesol ich do nesmiernej diaľavy, domov…

— Videl si, Eupalin, gemu na kameni morskej farby — najdokonalejšie dielo v celej Aeneade, ba po pravde v celej Helade?

Eupalin hneď neodpovedal. Počúval, ako zaerdžal jeho obľúbený kôň, ktorého držal urastený otrok, a pevnejšie si pritiahol plášť z jemnej vlny.