Na hranici Oekumeny

Zhrýzal ho jednostaj nepokoj. Jeho nezlomným zdravím otriasli útrapy na ceste a horúce podnebie.

Pandion sa veľmi zmenil a uvedomoval si to. Kedysi, na krídlach mladosti a lásky, opustil milú, domov aj vlasť, túžiac poznať staré umenie, uvidieť iné kraje, poznať život.

Teraz vedel, čo je horká clivota, poznal bezútešné zajatie, ťarchu zúfalstva, otupujúcu ťažkú prácu otroka. A Pandion sa s obavami spytoval sám seba, či ho neopustila sila tvorivého nadšenia, či sa ešte môže stať veľkým umelcom. No zároveň cítil, že všetko to, čo zakúsil a videl, obohatilo jeho životnú skúsenosť o mnohé a mnohé nezabudnuteľné dojmy.

Pandion si rád obzeral svoju kopiju — dar od otca navždy stratenej Irumy, ktorý preniesol cez lesy a stepi, ktorým sa neraz zachránil zo smrteľného nebezpečenstva. Bol preň symbolom statočnosti, zárukou ľudskej odvahy v boji s prírodou, zvrchovane vládnucou v horúcich afrických priestoroch. Kým na kopiju navliekol puzdro, ušité Iruminými rukami, opatrne pohládzal dlhú čepeľ. Ten kúsok kože s pestrou ozdobou z vlny — to bolo všetko, čo mu zvýšilo ako pamiatka na milú, nežnú dievčinu, ktorú stretol na ťažkej ceste do vlasti. S takými myšlienkami sa Pandion obracal k tmavým horám, čo oddeľovali sťa hradba oceán od zeme, ktorú prešiel…

A nad tým všetkým sa vznášal obraz Irumy, živý a vábivý… Takej, akú ju videl naposledy pri kmeni zakvitnutého stromu… Pandionovi sa rozbúšilo srdce. Jasne si predstavil lesk jej tmavej pokožky, oči, plné huncútskych iskričiek… Okrúhla dievčinina tvár sa k nemu s úsmevom blížila, počul jej milý hlas…

Pandion sa postupne zoznamoval so životom veselého a dobrodušného Kidogovho ľudu. Urastení domorodci s bronzovým odtieňom tmavej kože sa zaoberali zväčša poľnohospodárstvom. Pestovali nízke stromy s olejnatými plodmi^[103] a veľké tmavé rastliny s obrovskými listami, roztvárajúcimi sa vejárovite z mäkkých lodýh. Na takýchto rastlinách sa rodili ťažké strapce žltých, srpovito zahnutých plodov s jemnou voňavou dužinou^[104]. Boli hlavnou potravou domorodcov. Pandionovi veľmi chutili.

Jedli ich surové, varené aj vyprážané na oleji. Domorodci sa zaoberali aj lovom, aby si zadovážili slonovinu a kože, zbierali čarovné orechy, podobné gaštanom, ktoré kedysi vyliečili Pandiona zo záhadnej choroby, a chovali rožný statok a hydinu.

Medzi domorodcami boli zruční majstri — stavitelia, kováči i hrnčiari.

Pandion si rád obzeral diela mnohých umelcov, ktorí nezaostávali za Kidogom.

Veľké domy postavené z pieskovcových kameňov a nepálených tehál, alebo celé ulepené z tvrdej hliny, zdobili zložité a krásne plastické ornamenty, vyryté na vonkajšie múry. Niektoré domce krášlili farbisté fresky, ktoré Pandionovi pripomínali nástenné maľby zo starovekých krétskych zrúcanín.

Na hlinených nádobách ladných foriem videl jemné kresby, vytvorené s vyberaným vkusom. V príbytkoch náčelníkov a vo veľkých staviskách, kde sa konali zhromaždenia, stáli drevené pomaľované sochy. Podoby ľudí a zvierat udivovali Pandiona vernosťou výrazu, umne zachyteného v charakteristických črtách. No podľa jeho mienky čiernym majstrom chýbalo hlbšie chápanie formy, tak ako ho nechápali egyptskí umelci.

Sochári Kidogovho ľudu síce vedeli vyvolať neobyčajný dojem životnosti, ale len v jednotlivých, náročky zdôraznených ťahoch. A mladý Helén, rozmýšľajúc nad tvorbou miestnych obyvateľov, nejasne cítil, že cesta k dokonalému dielu musí byť čímsi úplne novým — nie slepým odkresľovaním prírody, ani úsilím vyjadriť iba jednotlivé dojmy.

Kidogov ľud mal rád hudbu, brávali na zložité nástroje z dlhých drevených doštičiek, spájaných vydlabanými podlhovastými tekvicami.

Podaktoré piesne, clivé, ťahavé, Pandiona vzrušovali, pripomínali mu spevy jeho vlasti.

Etrusk sedel pri vyhasnutom ohni pri chatrči, žul osviežujúce lístie a zádumčivo prehrabával papekom horúci popol, v ktorom sa piekli žlté plody, Kavi sa z nich naučil pripravovať múku na osúchy.

Pandion vyšiel z chatrče, prisadol si k priateľovi a blúdiac očami po vysokých staviskách, obzeral si okoloidúcich. Mäkké večerné svetlo sa ukladalo na prašné chodníky a mizlo v nehybných korunách rozložitých stromov.

Odrazu Pandionovu pozornosť upútala prechádzajúca žena. Všimol si ju už v prvé dni po príchode do Kidogovho mesta, ale odvtedy ju nevidel.

Bola ženou jedného z Kidogových príbuzných a volala sa Niora. Teraz kráčala pomaly, s dôstojnosťou žien, vedomých si svojej krásy. Pandion za ňou pozeral nadšený a túžba tvoriť v ňom odrazu vzkypela novou silou.

Niorinu postavu tuho obopínal pruh zelenomodrej tkaniny. Ozdobou jej bola šnúra belasých perál, ťažké náušnice a úzky zlatý krúžok na ľavom zápästí. Spod hustých mihalníc pokojne hľadeli veľké oči. Krátke vlasy vyčesané na temä a dômyselne zapletené jej predlžovali hlavu. Pod očami jej vystupovali zaoblené lícne kosti.