Na hranici Oekumeny

Kožu a odrezanú hlavu naložili lovci na slona a naňho vysadili aj ranených cudzincov. Slony, počúvne ľahkým úderom zakrivených nožov, bežali klusom. Na poludnie už boli v osade. Obyvatelia ich srdečne vítali.

Bojovníci na sloních chrbtoch hlasno vychvaľovali hrdinstvo cudzincov.

Rozžiarený Kidogo trónil vedľa Pandiona na hojdajúcom sa širokom sedisku päť lakťov nad zemou. Černoch začal niekoľkokrát spievať, ale vládcovia slonov ho vždy, zahriakli, lebo slony nemajú rady krik a sú naučené na ticho.

Už štyri dni cesty delili cudzincov od sídla vládcov slonov. Náčelníkov sľub sa splnil. Oddiel bývalých otrokov sa smel pripojiť k výprave, čo šla na západ. Kavimu, Kidogovi a Pandionovi ešte nezaceleli rany, preto sa viezli na jednom zo šiestich slonov. Ostatní šestnásti druhovia išli pešo v stopách výpravy. Zvieratá boli na ceste len necelého pol dňa, ostatný čas sa pásli a oddychovali. Peší oddiel dohonil slonov zvyčajne až na mrkaní.

Domorodci viedli zvieratá celkom inou cestou, akú by si boli zvolili pocestní. Obchádzali vysoké lesy, šli cez čistiny a krovité porasty, kade by si ľudia museli cestu prekliesniť. Kedy-tedy sa predný slon zamenil so zadným a kráčal na konci skupiny. Za slonmi zostával v húštinách udupaný, chodník a Pandionovi druhovia pohodlne napredovali. Ešte lepšie bolo tým trom, čo sa niesli na slonovi vysoko nad zemou s jej tŕňmi, hmyzom, hadmi, barinami, ostrým skálím a tvrdou trávou. Iba teraz si Pandion uvedomil, koľko ostražitosti treba pri peších pochodoch cez hlboké africké lesy a stepi. Iba teraz mohol lačne a nerušene vnímať farby, tvary a vôňu cudzej zeme v celej mohutnosti jej živočíšneho a rastlinného života.

V oslnivom svetle slnečných lúčov boli čisté odtiene farieb také jasné, že severana priam nejasne znepokojovali. No len čo sa zaoblačilo, alebo sa oddiel posunul do lesnej tône, farby pohasli. Ich jednotvárne odtiene zdali sa ponuré pri porovnaní s mäkkými a súladnými farbami Pandionovej vlasti.

Oddiel preťal výbežok lesa a znovu sa ocitol vo zvlnenej stepi s červenou pôdou, s bezlistými stromami, z ktorých vytekala mliečna šťava.

Ich sivozelené konáre sa neprívetivo dvíhali k oslnivému nebu. V týchto nehybných húšťavách neboli ani vtáky, ani zver — nad červenými kopčekmi panoval znojný mŕtvy pokoj. Veľké červené kvety sa červeneli na konci konárov ako fakle horiace na chmúrnom pohrebišti.

Ďalej ležala pôda zbrázdená hlbokými výmoľmi — pod ohnivočerveným povrchom ležali vrstvy bieleho piesku. Oddiel sa dostal do spleti úzkych roklín. Po oboch stranách sa dvíhali sypké purpurové steny. Slony sa opatrne predierali labyrintom vymletých úšustov, pyramíd, veží a úzkych stĺpov. Občas sa zrútila niektorá stena a naplašila slony, ktoré uskakovali nabok. Farba vymletej sypkej pôdy sa ustavične menila: za stenou teplého červeného odtieňa sa dvíhal bledohnedý múr, za ním sa týčili jasné žlté pyramídy, žilkované oslepivo bielymi pruhmi. Pandionovi sa marilo, že prišiel do zakliateho kráľovstva. V hlbokých suchých a mŕtvych kotlinách sa skrýval celý svet živých farieb neživej prírody.

Potom sa znova tiahla zalesnená vrchovina, oddiel znova obklopili zelené steny a košina na sloňom chrbte bola ako ostrov, ktorý pomaly plával po mori lístia a konárov.

Pandion si všimol, ako starostlivo dbali domorodci o svoje mohutné zvieratá. Na zastávkach im pozorne poprezerali kožu. Helén sa spýtal, prečo to robia. Černoch položil ruku na nádobu z akéhosi plodu, ktorá mu visela na opasku.

— Je zle, ak si slon poškriabe kožu alebo sa poraní, — riekol domorodec.

— Začne mu hniť krv a zviera zakrátko zahynie. Ranu treba včas natrieť hojivou živicou, preto ju máme vždy poruke.

Helén nechcel veriť, že takmer nezraniteľní obri sú takí chúlostiví.

Teraz chápal opatrnosť múdrych zvierat. Domorodci mali s nimi hŕbu starostí. Iba po dlhom hľadaní a poradách sa utáborili na noc. Priviazané slony obkolesila reťaz pozorných stráží, ktoré nespali celú noc. Ďaleko dopredu vysielali zvláštnych prieskumníkov, aby sa presvedčili, či nie sú nablízku divé slony. Ak naďabili na voľné stádo, zaháňali ho hlasným krikom.

Pri oddychu priatelia besedovali so svojimi sprievodcami. Drsní vládcovia slonov vďačne uspokojovali zvedavosť cudzincov.

Raz sa Pandion spýtal staršieho územčistého domorodca, ktorý viedol výpravu, prečo tak radi lovia slony, keď je to také nebezpečné.

Domorodcovi sa prehĺbili vrásky okolo úst. Neochotne odvetil: — Rozprávaš ako zbabelec, hoc naň nevyzeráš. Slony sú mocou nášho kmeňa. S nimi sa nám žije dobre, v dostatku. Platíme za to životmi. Keby sme sa báli, živorili by sme priam tak ako kmene, ktoré sa živia jaštericami a korienkami. Ten, kto sa bojí smrti, žije o hlade a v strachu. Ak vieš, že v tvojej smrti je život tvojich blízkych, nebojíš sa nijakého nebezpečenstva!

Aj môj odvážny syn v rozkvete síl zahynul pri love slonov… — Domorodec uprel na Pandiona mračný pohľad. — A či vy, cudzinci, inakšie rozmýšľate?

Prečo si prešiel toľko krajín, bojoval si s ľuďmi aj so zverou a neostal si v otroctve?