Na hranici Oekumeny

Zvieratá rozbesnené do šialenstva neprestajne trúbili. Keď sa slony obrátili hlavami ku skale, kde sedeli traja priatelia, boli nesmierne veľké; ich roztiahnuté uši sa kývali ponad ľudí. Slon so sklonenou hlavou sa zdal zboku nižší, kly, pripravené človeka už-už zachytiť, takmer ryli zem.

Pandion, Kidogo a Kavi si uvedomili, že vidia iba časť bitky. Bojovalo sa aj ďaleko za stromami, kde bolo celé stádo, aj vľavo v močiari, kam utiekli lovci, aby odvábili štvrtého vodcu a slony, ktoré bežali za ním. Priatelia nemali kedy rozmýšľať, čo sa tam robí — celkom ich zaujala krvavá bitka pred nimi.

Spoza stromov zarachotili bubny, bojujúcim prichádzal na pomoc oddiel o niekoľkých desiatkach lovcov. Vodcovia slonieho stáda nerozhodne zastali. Domorodci hrozivo kričali, zaháňali sa kopijami a nato ozruty ustúpili. Vrhli sa k zranenému zvieraťu, stali si vedľa neho, podstrčili podeň kly a zodvihli ho. Potom, stisnúc ho medzi seba, ťahali ho za stromy, pustili ho, opäť zodvihli a zmizli. Niekoľkí lovci sa pustili za ním, ale vrátil ich chlap, čo velil pri love.

— Neujde ... čoskoro ho pustia… znova sa rozzúria, — preložil Kidogo jeho slová.

Hluk vpravo sa vzďaľoval a zatíchal: bitka sa podistým skončila. Troch priateľov si nik nevšímal. Černoch, Etrusk a Helén opatrne zišli na step, aby si prezreli bojisko. Zamierili ta, kde bola hlavná časť stáda. Predierali sa cez krovie, keď Kidogo znezrady odskočil. Na korune zlámaného stromu ležal umierajúci slon. Ďalej rástli stromy redšie a medzi nimi bolo vidieť sivú hromadu — druhý slon ležal na bruchu, nohy pod sebou, chrbát vyklenutý. Keď zacítil ľudí, zodvihol hlavu. Okolo mútnych očú mal hlboké záhyby kože, čo mu dodávalo výraz nekonečnej únavy. Obor spustil hlavu, oprel si ju o dlhé kly, no potom s, dutým buchnutím sa zvalil nabok.

Dookola pokrikovali domorodci. Kidogo hodil rukou a obrátil sa nazad — na juhu sa znova vynorilo stádo slonov. Priatelia sa ponáhľali ku skaliskám, no podaromnici sa naplašili — prichádzali cvičené zvieratá.

Mladé slony priviazané ku stromom otŕčali chvosty a zúrivo sa vrhali na ľudí, snažiac sa ich zasiahnuť vystretými chobotmi. Vodcovia slonov, postavili k nim na obe strany cvičené zvieratá. Tie stisli zajatca medzi seba a odviedli k osade.; Pre každý prípad lovci priviazali mláďaťu na krk a zadné nohy mocné povrazy, ktoré držali pätnásti lovci vpredu a vzadu.

Domorodci malí ustaté, strhané a zachmúrené tváre. Na pletené košiny na sloních chrbtoch položili už jedenásť nehybných tiel a bojovníci ešte stále blúdili medzi kroviskami a hľadali dvoch nezvestných druhov.

Slonov so zajatými sloniatkami odviedli. Lovci sedeli a ležali na zemi, oddychovali po ťažkom boji. Priatelia podišli k hlavnému lovcovi a Kidogo sa spýtal, či im nemôžu nejako pomôcť. Lovec sa zamračil a srdito prevravel: — Pomôcť? Čím by ste nám mohli pomôcť, cudzinci? Lov bol ťažký, stratili sme veľa statočných mužov… Čakajte, kde sme vám kázali, a nezavadzajte!

Priatelia sa vrátili ku skaliskám a usadili sa bokom — báli sa, aby nenahnevali ľudí, od ktorých závisela ich budúcnosť. Čakali, kedy ich zavolajú, a ticho sa zhovárali. Slnko zapadalo, do stepi sa plazili čierne tône zubatých skalísk.

— Jednako len nechápem, ako je možné, že veličizné slony nezničia v bitke všetkých lovcov, — povedal Kavi zamyslene. — Keby slony bojovali tvrdšie, rozdrvili by ľudí na prach…

— Máš pravdu, — ohlásil sa Kidogo. — Na šťastie slon má slabé srdce…

— Akože?

— Jednoducho preto, že nebojováva. Je taký mocný a ozrutný, že naň nik nezaútočí, nehrozí mu nebezpečenstvo. Iba človek sa naň odváži. Preto nie je sivý obor vytrvalým bojovníkom, nemá pevnú vôľu a ak razom nezmetie protivníka, nevydrží dlhý zápas… To byvol je dačo iné. Keby bol rozumný a veľký ako slon, zahynuli by všetci lovci…

Kavi čosi zahundral, nevedel, či má uveriť černochovým slovám, no spomenul si, ako slony zakolísali v rozhodnej chvíli, a nepovedal nič.

— Vládcovia slonov majú iné kopije ako my — ostrie na hrotoch je osem palcov široké, — zamiešal sa Pandion. — Koľko sily treba na úder takou kopijou!

Kidogo zrazu vstal a započúval sa. Odtiaľ, kde oddychovali lovci, sa neozval ani hlások. Nebo pozlátené žiarou zapadajúceho slnka rýchlo haslo.

— Odišli a zabudli na nás, — skríkol černoch a vybehol spoza skalnatého útesu.

Naokolo nebolo nikoho. V diaľke sa ešte ozývali rôzne hlasy — lovci sa vracali do osady a zabudli na troch priateľov.

— Poďme chytro za nimi, cesta je ďaleká! — súril Pandion, no černoch ho zastavil.

— Už je neskoro, čochvíľa sa zotmie a my zablúdime. Radšej počkajme, kým vyjde mesiac — bude to onedlho.

Kavi a Pandion súhlasili a znova si ľahli.

Synovia vetra

V nepreniknuteľnej tme zavýjali hyeny, žalostne skuvíňali šakaly.

Kidogo bol nepokojný, často pozeral na východ, kde popolavý pruh oblohy veštil východ mesiaca.

— Neviem, či sú tu divé psy, či nie, — šomral si. — Ak prídu, je nám beda!

Psy útočia vo svorkách a premôžu aj byvoly…