Od úpätia horského hrebeňa na juh a na východ bola step úplne rovná s veľkými vypálenými miestami. Nad žltou rovinou vietor roznášal obláčiky prachu, ktorý sadal na matnú zeleň stromov a krovísk.
Nocovali pri južnom výbežku skalnej reťaze a na svitaní sa pustili popod východné svahy. Vpredu nad rovinou sa kúdolil červenkastý opar, v ktorom sa chveli a rozplývali obrysy stromov. Na severe sa rozprestieral veľký močiar. Od skupiny lovcov sa oddelil junák, kývol cudzincom, aby išli za ním, a začal vystupovať hore na svah.
Kavi, Pandion a Kidogo vyliezli do výšky vari dvesto lakťov. Nad hlavami sa im týčil kamenný zráz, sálajúci páľavou. Po žltých skalách sa hadili čierne trhliny. Lovec priviedol priateľov na kamenný výstupok priamo proti močiaru, prikázal im, žeby sa pritajili za chumáče tvrdej trávy a skálie, naznačil im, aby boli ticho, a zmizol.
Etrusk, černoch a Helén dlho bez slova ležali na úpeku. V doline pod nimi sa dosiaľ nič neozvalo.
Zrazu sa zľava doniesol k nim nejasný— tlieskavý šuchot, blížil sa, mocnel. Pandion opatrne vyzrel spoza kameňa cez mierne rozkolísanú trávu a zmeravel.
Močiar zaplavila tmavosivá mrákava slonov.; Obrovské zvieratá prechádzali šikmo od skalísk cez rozhranie stepi a močiarov a mierili na juhovýchod. V stádach išlo sto až päťsto slonov, skupiny, nasledovali za sebou v neveľkých medzerách. Každé stádo bolo zomknuté dokopy, zvieratá sa tisli k sebe a zhora sa zdalo, že sa pohybuje jednoliata sivá škvrna so zvlneným povrchom chrbtov,; spestrená bielymi čiarkami klov.
Na bahnitých miestach sa stádo roztiahlo do úzkeho pása. Niektoré slony uskakovali nabok, natŕčali uši a smiešne rozťahovali napäté zadné nohy. No potom sa opäť zaradili medzi ostatných.
Jedny, zväčša veľké samce, nenáhlivo prekladali nohy a sklopili hlavy a uši. Iné stúpali vážne, vysoko dvíhali prednú časť tela, a krížom kládli zadné nohy. Tretie sa často obracali bokom a vystrkovali tenké chvosty.
V tmavosivej mase sa beleli kly krátke aj dlhé, rovné aj zohnuté.
Kidogo sa naklonil k Pandionovi.
— Slony sa sťahujú k močiarom a riekam, step vyschla, — zašepkal mu do ucha.
— A kde sú lovci? — spýtal sa mladý Helén.
— Skryli sa a čakajú na stádo, v ktorom je veľa mláďat — také pôjdu na samom konci.
— Prečo majú niektoré slony, krátke kly a iné dlhé?
— Zlomili sa im.
— V bitkách medzi sebou?
— Slony sa vraj navzájom bijú málokedy. Najčastejšie si kly dokaličia, keď vyvracajú stromy, aby spásli plody, lístie a mladé konáriky. Lesné slony majú kly mocnejšie ako stepné — preto z lesov ide na trh tvrdá slonovina a zo stepi mäkká.
— A toto sú stepné či lesné slony?
— Stepné, veď vidíš. — Kidogo ukázal na starého slona, čo zostal pod skaliskom, kde sedeli.
Sivý velikán stál po kolená v tráve a obrátil sa priamo k trom priateľom, ktorí naň hľadeli. Od koreňa chobotu mu trčali doširoka sa rozbiehajúce kly, veľmi hrubé a krátke.
— Nechápem, ako si poznal, že je to stepný slon.
— Vidíš jeho kly? Nie sú polámané, ale zodraté, pretože sú mäkké.
U lesného slona také kly neuvidíš — tie bývajú úzke a dlhé…
Priatelia sa tíško zhovárali. Čas sa míňal. Predné slony zmizli za obzorom, stádo sa zmenilo na tmavý pás.
Zľava sa objavilo ďalšie veľké stádo. Na čele išli štyri ozrutné samce.
Pokyvovali hlavami a dlhé, mierne zahnuté kly sa vše dvíhali, vše sa ostrými koncami dotýkali trávy.
V stáde bolo veľa sloníc. Od samcov sa líšili preliačeným chrbtom a veľkými záhybmi kože na bokoch. Pri zadných nohách sa im neisto motkali malé sloniatka a trochu bokom si veselo vykračovali odrastenejšie mladé. Od dospelých sa odlišovali malými klami a ušami, podlhovastými hlavami, veľkými bruchami a rovnako vysokými zadnými i prednými nohami.
Priatelia pochopili, že sa blíži rozhodujúca chvíľa. Malým slonom sa ťažko išlo močiarinou a stádo zabočilo napravo medzi kriaky, kde bola pôda pevnejšia.
— Prečo také ťažké zviera neuviazne v mokradi? — znova sa spýtal Pandion.
— Má zvláštne nohy, — začal Kidogo, — má...
Znezrady sa stepou rozľahol ohlušujúci tresk kovových plechov a bubnov a zúrivé výkriky, až priateľom zatajilo dych.